Mäso? Už nikdy. Na vlastnej koži sme vyskúšali, ako sa žije vegánom

Stal sa zo mňa bylinožravec. Žiadne mäso, žiadne vajíčka, ba ani mlieko. Šesť týždňov som počúval jednu otázku. Stále dookola: "A čo teda vlastne ješ?" Šesť týždňov som žil ako vegán. Šesť týždňov som mal pritom omnoho pestrejší jedálniček ako väčšina ľudí, ktorí mi túto otázku položili.

Strava bola rozličná napriek faktu, že polovica obchodu s potravinami sa pre mňa stala "no go zónou", zakázaným miestom. Obrovské chladiace boxy s bravčovým, morčacím, hovädzím aj jahňacím mäsom.

Nekonečný výber holandských, švajčiarskych syrov, pestrofarebné etikety jogurtov. Nič z toho som si do košíka naložiť nemohol.

O to viac času som strávil v krabiciach so zeleninou, vyberal rôzne druhy ryže a strukovín, spoznával chute dosiaľ nepoznané. Zbavil som sa stereotypu, nemohol som rýchlu desiatu odbiť rožkom s vlašským šalátom ani kúskom pizze. Musel som o jedle premýšľať a znovu som si uvedomil, aké veľmi je to dôležité. Šesť týždňov vegánstva zo mňa neurobilo vegána, ale rozhodne upravilo môj pohľad na jedlo.

Stredobodom pozornosti

Život vegána je v prvom rade nesmierne zábavný. Pokiaľ nesedíte pri stole obsadennom výhradne ďalšími vegánmi, vždy budete stredobodom záujmu, pri objednávaní v reštaurácii nastane počas vašej požiadavky zakaždým hromadné ticho.

Každý chce počuť, čo si vegán vymyslí. A tiež každý čaká na chybu. "Nie sú tie cestoviny vaječné? Spýtal si sa poriadne? To by bol dosť veľký prešľap," mali napríklad starosť priatelia nad špagetami aglio olio. Vaječné neboli a iskra nádeje v ich očiach mohla zase zhasnúť.

Inokedy to tak úplne nevyšlo. V dedinskom podniku uprostred nádherných Železných hôr som si rozkázal šalát Caesar bez kuracích kúskov. Bohužiaľ ma nenapadlo myslieť na syr. "Tak to som zvedavá, ako si s týmto poradíš," smiala sa na hŕbe parmezánu spolustolujúca.

Vegán je stále pre väčšinu spoločnosti divný, nedôveryhodný. Keď niekto neje lepok, v poriadku. Keď niekto nepapá paradajkovú, chápeme. Že vám nevoňajú...