V pätnástich sa stala modelkou. Slovanské typy dievčat boli po revolúcii žiadané a Gabriele Peacock z českých Pardubíc začala úspešná kariéra. V dvadsiatich piatich však chcela viac. Nastúpila na univerzitu v Londýne a dnes je z nej nutričná špecialistka.
Trpíte profesijnou deformáciou a pozeráte sa ľuďom v reštauráciách do taniera?
Je to taký zvyk už z doby, keď som robila modeling. Zaujíma ma, čo ľudia jedia.
Dávate niekedy nevyžiadané rady typu: „Toto by ste pri vašej postave nemali jesť“?
Nie, nie, tými, čo nepoznám, určite nie, to by mi asi neprešlo. Ale od tej doby, čo som odbor začala študovať a dnes dietológiu praktikujem, sa ma známi často sami pýtajú. Vždy sa smejem a hovorím, že polovicu večierkov trávim rozdávaním rád o jedle. Ľudí to zaujíma, čím ďalej viac z nás si uvedomuje, že jedlo človeka ovplyvňuje zdravotne, psychicky i fyzicky.
Praktizuje zdravý životný štýl aj váš manžel?
S manželom (na snímke) sme spolu šesť rokov a v čase nášho zoznámenia jedol strašne. Keď som u neho bola prvýkrát doma, mal v chladničke šampanské, majonézu a salámu.
Dalo vám veľa práce zmeniť jej obsah?
Vlastne nie, on sa prispôsobil tak nejako prirodzene, pretože ho to tiež začalo zaujímať. Dnes strašne rád podstupuje rôzne detoxikačné kúry, občas ma dokonca núti, aby som mu predpísala nejakú diétu. Čo sme spolu, schudol. Má dole nejakých šesť sedem kíl. Nikdy nebol tučný, ale vyzerá lepšie, je to taká moja chodiaca reklama.
Dopúšťate sa občas diétnych chýb?
Určite, a nijako sa tým nestresujem. Nejde o to, aby ste celoživotne žili úplne perfektne, mali dokonalý jedálniček, podstatné je, že keď urobíte niečo zle, mali by ste si to uvedomiť a niečím dobrým vyvážiť, aby sa z toho telo rýchlo dostalo.
Čím ste naposledy zhrešili?
Trebárs teraz colou light, ktorú tu v kaviarni pijeme.
Čo je na nej zlé?
Obsahuje umelé sladidlá, ktoré sú horšie ako cukor v klasickej cole.
Ja ju mám radšej než tú sladkú.
Ja tiež, ale pretože viem, že na sladidlách nie je nič dobré, dávam si ju raz za mesiac a vlastne sa nič nedeje. Ale keď mi niekto povie, že vypije denne dva litre coly, budem sa snažiť, aby ju obmedzil. Ľudia všeobecne pijú hrozne veľa light nápojov a myslia si, ako vyzreli na chudnutie. Nedávno som išla taxíkom a vodič mal v tom teple v plastovej fľaši nejaké pitie. Mala som chuť mu povedať, ako si škodí. Nie je dobré piť nič, čo je v plaste v teple dve - tri hodiny alebo dokonca celý deň, keď už ste fľašu raz otvorili.
Prečo?
Čím mäkší plast je, tým viac chemikálií prechádza do nápoja. Ľudia si neuvedomujú, že toto napríklad spôsobuje hormonálnu nerovnováhu. Špeciálne u žien. Ideálne je piť vodu a zo skla, čo samozrejme nejde zaistiť vždy, ale mali by sme sa o to snažiť. Sú to drobnosti, ktorými sa môžete riadiť, pritom vás nič nestoja.
Čo vaše ďalšie hriechy z posledných dní?
Vypila som trochu viac vína, zjedla čokoládu. Ale vážne sa to nedá považovať za hriech, ak potom žijete zdravo. Naozaj nejde mať večne dokonalý jedálniček, pretože nemáte žiadnu radosť a život by bol hrozne nudný. Preto ja nikdy nehovorím ľuďom, aby prestali jesť čokoládu, nedali si zmrzlinu, nedajbože prestali piť víno! Podstatné je, že keď ho vypijete viac, druhý deň si stravu treba vyvážiť tak, aby sa z toho telo rýchlo dostalo.
Čím vykompenzovať nadbytok vína?
Najhoršie, čo môžete urobiť, je dať si ráno tučné a zle stráviteľné jedlá, ako sú napríklad vyprážané vajíčka so slaninou a s chlebom. Nadbytočným tukom len zaťažujete telo, ktoré sa čo najskôr potrebuje zbaviť etanolu z konzumácie alkoholu, ktorý telu škodí. Ťažko stráviteľný je kvôli lepku aj chlieb. Teoreticky by ste mali zjesť čo najľahšie potraviny, ktoré pomáhajú k detoxikácii pečene, napríklad losos s brokolicou či s kelom.
Čo je veľké množstvo alkoholu?
Dve alebo tri poháre vína sú v norme, čokoľvek navyše ženskému telu škodí. Všeobecne pohárik dva vôbec nie sú zlé, oveľa horšie je, keď ľudia nepijú päť dní a cez víkend to s alkoholom preháňajú, čo je typická anglická mentalita.
Je niečo, čo vôbec nejete?
Nemám veľmi rada mliečne výrobky, aj u svojich klientov sa snažím obmedziť ich konzumáciu. Mliečne produkty, pokiaľ nie sú bio, obsahujú hormóny. Ale zase nejdem cestou zákazu, ponúknem im za to alternatívu. Keď chcú piť mlieko a jesť jogurt, môžu mať mandľové alebo sójové. Rovnaké to je potrebné s čokoládou. Mliečna sa dá nahradiť tmavou. Ja jem teoreticky všetko, ale veci, ktorým neverím, že sú pre telo dobré, obmedzujem. Avšak keby som bola striktná, nemohla by som jesť v reštauráciách.
Čo jete v Česku, keď prídete za rodičmi?
Doma mi varia klasické česká jedla. Mám rada zemiakové placky s kefírom, ktoré mi robí babička. Pri druhej babičke si objednávam zemiakovú polievku a jedna z mojich najobľúbenejších polievok je kyslá. Vôbec mám rada klasické české polievky a robím si ich aj v Londýne. Mamička mi tam kvôli tomu vozí kyslú kapustu.
Neznie to nijako nezdravo.
Moja rodina je zdravo, začala s tým, keď som študovala, boli takými mojimi pokusnými králikmi. Keď som potrebovala zistiť, čo a ako funguje, testovala som to na nich a postupne prešli na zdravé stravovanie.
Pribrali ste v tehotenstve?
Dvadsaťpäť kíl!
Prestali ste sa strážiť?
Predtým, než som otehotnela, som bola príliš chudá a telo sa potrebovalo dostať na optimálnu váhu. Zrazu som mala dvanásť kíl hore. Jedla som vlastne dobre, ale preháňala som to s ovocím, ktoré má v sebe veľa cukru. Bola som schopná si po večeri dať dva aj tri veľké ovocné šaláty, naliať si na ne tučný jogurt a zjesť to pri televízii. Môj lekár mi dával vo štvrtom mesiaci tehotenstva prednášku o tom, čo jesť, ja som pritom ten odbor študovala. (smiech)
Za ako dlho ste nabrané kilá zhodila?
Trvalo mi to celkom dlho. Mám v Anglicku kamarátku, ktorá všetko robí o rok skôr. Vydala sa o rok skôr, mala dieťa rok predo mnou a tá sa vošla do pôvodných džínsov dva mesiace po pôrode. Mne to trvalo asi štrnásť mesiacov, a aj tak som nebola na pôvodnej váhe. Kvôli komplikáciám som rodila cisárskym rezom, nemohla som tri mesiace cvičiť, chudnutie teda bolo dlhé, ale vlastne správne. Robila som to, čo dnes odporúčam klientom. Hovorím im, že nemá zmysel podstupovať drastické diéty, pretože potom sa kilá vrátia späť.
Čo je vaša trojročná dcéra?
Dávam jej všetko, ale v určitom meradle. Dovolím jej zmrzlinu, palacinku, ale doma napríklad nemáme klasický pšeničný chlieb. Dbám o to, aby mala vyváženú stravu, pritom nie som extrémistka. Ja som tiež vyrástla na bielych rožkoch a žijem, no keď dnes viem, že to nie je zdravé, nevidím dôvod to jesť.
Držali ste v živote nejaké diéty?
Hŕbu! S modelingom som začínala veľmi skoro, už ako dieťa. V pätnástich rokoch bolo frustrujúce počúvať reči o tom, že musíte schudnúť. Vždy som bola hrozne chudá, ale okolo pätnástich šestnástich som pribrala. Nie nejako extrémne, ale keď som prišla do Paríža, povedali mi v modelingovej agentúre, že musím niekoľko kíl zhodiť.
Akým spôsobom ste to dosiahli?
Bolo to v období hrozne rachitických modeliek, chudli sme vtedy všetky, ale nepovedali nám, ako to urobiť, aby to bolo aspoň trochu zdravé. Bookerka, ktorá sa o mňa v Paríži starala, mi napríklad odporučila, že môžem jesť fazuľky, akékoľvek množstvo, že po nich nepriberiem. Keď som potom bola v Nemecku, kupovala som si mrazené ryby, varila ich so zeleninou a na takejto strave som bola napríklad mesiac v kuse. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, je mi zle. Bolo to frustrujúce obdobie, pretože sama v tom veku nič neviete, zároveň vám nikto neporadí.
Čo na to hovoríte dnes pohľadom vyštudovanej dietologičky?
Samozrejme viem, že som robila to najhoršie, čo som mohla. Neskôr som si začala kupovať knižky o najrôznejších diétach a všetky som ich skúšala. Podstúpila som potrebnú metódu delenej stravy, kedy nejete bielkoviny a sacharidy dohromady. Dnes viem, že táto diéta, rovnako ako tá, ktorá je založená na krvných skupinách, nemá žiadny vedecký základ, že si vlastne škodíte. Podstatné pri chudnutí je udržovať hladinu krvného cukru v rovnakej úrovni, čo znamená jesť päťkrát denne menšie porcie. Na delenej strave je najhoršie to, že buď jete len sacharidy, čo sú vlastne len cukry, jeho hodnoty vám teda vyskočia hore, alebo iba bielkoviny, ktoré dodávajú energiu telu pomaly. Ideálne by pritom každé jedlo malo obsahovať bielkoviny a sacharidy.
Schudli ste vtedy?
Áno, váha ide väčšine ľudí dole a všetci preto veria, že sú podobné diéty účinné. Ale je to tým, že akonáhle na akúkoľvek diétu pristúpite, začnete si viac strážiť, čo a aké množstvo jedla jete. Človek si v tú chvíľu povie: „Fajn, nemôžem steak so zemiakmi, dám si ho teda so zeleninou.“ Za normálnych okolností by pritom taký človek zjedol štyri párky s chlebom.
V Anglicku dnes patríte medzi popredné nutričné špecialistky a ste poradkyňa v oblasti zdravého životného štýlu. Ako sa dievča z Pardubíc na takú pozíciu vypracuje?
Práca v modelingu bola skvelá, pretože kto môže ísť v pätnástich do Paríža, mať všetko zaplatené a cestovať po celom svete? Ale keď máte dvadsaťpäť, pohybujete sa v odbore desať rokov, chcete aj niečo iné. Ja som chcela začať študovať, chýbalo mi zapájať mozog.
Prečo ste si vybrali práve dietológiu?
Rozhodovala som sa medzi dietológiou, ktorá pred desiatimi rokmi nebola v Anglicku známa, a medzi históriou. Modeling má blízko ku stravovaniu, vždy sa v ňom táto otázka riešila a zaujímala aj mňa - išla som teda nakoniec touto cestou. Čím viac som sa toho dozvedela, tým viac som si uvedomovala, ako strava ovplyvňuje zdravie. Keď dobre jete, nemusíte užívať toľko liekov a doplnkov. My ich berieme zbytočne veľa, lekári predpisujú lieky ako prevenciu proti vysokému cholesterolu, každý druhý človek je na aspiríne, aby náhodou nemal infarkt alebo mŕtvicu, ale tomu by sa vo väčšine prípadov dalo predísť vhodnou stravou, výživovými doplnkami a pohybom. Keď zmeníte životný štýl, z krvných testov úplne jasne vidíte, že to funguje aj bez liekov.
Akú ste kvôli dietológii vyštudovali školu?
Najskôr som absolvovala kurz biológie a chémie, potom som nastúpila do školy, kde to bolo spočiatku fajn, ale potom zisťujete, že robíte vlastne len biochémiu. Ja som chcela vedieť, ako vlastne funguje celé telo, nastúpila som preto na Westminsterskú univerzitu v Londýne. Myslela som si, že sa tam vďaka predchádzajúcej škole budem tri roky smiať, pretože už všetko viem, ale bolo to to najťažšie, čo som kedy robila. Po piatich rokoch som vyštudovala s titulom bakalár zdravotných vied.
Prečo ste študovali tak dlho?
Medzitým sa mi narodila dcéra, ale hlavne to bol oproti predchádzajúcej škole skok do iného sveta. Akúkoľvek informáciu, ktorú sme chceli použiť, sme museli mať potvrdenú, zisťovať, aké vedecké štúdie k nej existujú, či sú kvalitné, staršie ako desaťročné sa nesmeli používať, pokiaľ boli robené na menej ako tristo ľuďoch, tak tiež nie. Pre mňa to bolo o to ťažšie kvôli angličtine. Nikdy som sa ju neučila v škole, hovorím, ale nevedela som písať, hlavne vedeckú angličtinu, všetko mi trvalo oveľa dlhšie ako rodenému Angličanovi.
Bola škola užitočná pre prax?
Veľmi! Dala mi znalosť vedy, ktorú potrebujete, aby ste boli rešpektovaná v odbore. Dala mi základy medicíny, biochémie, znalosť farmácie, psychológie. Ja dnes okrem svojej praxe robím aj na klinike, kde pracujem s veľmi úspešnými lekármi, a nemohla by som tam byť bez potrebného vzdelania z vedy. V rámci klinických hodín v škole sme napríklad prišli do kontaktu s ľuďmi z nižších spoločenských vrstiev, ktorí majú úplne iný pohľad na jedlo ako moji súčasní klienti. Ja sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí niečo o potravinách vedia, oni netušili, čo je pšenica a raž. Zistíte, že je veľa ľudí, ktorí vôbec nevedia, čo by mali jesť. Pre moju ďalšiu prácu to bolo perfektné, ale zároveň frustrujúce, pretože si myslíte, že ľudia majú aspoň minimálne znalosti a povedomie o jedle, pritom je to práve naopak.
Jedia Angličania naozaj tak strašne, ako hovorí kuchár Jamie Oliver?
Anglická populácia vo všeobecnosti je zle. Týka sa to dospelých, ale aj detí. Jedia klasické jedlá, napríklad fish and chips, žiadnu zeleninu. V školách síce majú na výber medzi zdravým jedlom a nezdravým, ale radšej siahnu po vyprážanej rybe miesto šalátu alebo si dajú párky so zemiakovou kašou. Keď sú doma hladní, natrú si biely chlieb s marmeládou, čo je vlastne len samý cukor.
Vašimi klientkami sú napríklad redaktorky londýnskeho magazínu Vogue alebo herečka Anna Friel známa zo snímky Čachtická pani. Je medzi slávnymi osobnosťami moderné hovoriť, že majú svoju výživovú špecialistku?
Áno, radi hovoria o tom, že ku mne chodia, ale samozrejme nechcú, aby som to o nich hovorila ja sama. S niektorými som dohodnutá, že ich môžem citovať, ale inak zachovávam stopercentnú mlčanlivosť. Bez toho to nejde.
Musíte ju zachovávať aj vo vzťahu k princovi Harrymu, v ktorého spoločnosti ste tento rok na jar boli videná na svadbe v Amerike?
Princ Harry a ďalší členovia kráľovskej rodiny sú naši rodinní známi, ale to je všetko, čo k tomu poviem. Netajím sa tým, že kráľovskú rodinu s manželom poznáme, ale nechcem využívať priateľstvo niekoho slávneho ku svojmu zviditeľneniu.
Odporúčate niekedy svojim klientkám, aby pribrali?
Áno, mám ich pomerne veľa, ktoré sú až príliš chudé, a vysvetľujem im, prečo by niektoré jedlá mali jesť. Je pomerne dosť ľudí, ktorí sú posadnutí zdravou stravou a berú všetko moc vážne. Odmietajú napríklad jesť normálne potraviny, jedia len tie ľahké bez tuku. Ale nasýtené tuky k životu potrebujeme. A ženy obzvlášť. Keď chcú otehotnieť, chýbajú im potom niektoré hormóny, ktoré sa z nasýtených tukov produkujú. Vždy svojim klientom hovorím, že hlavná je vyváženosť, všetko potrebujeme v určitom meradle.
Je v dnešnom svete šoubiznisu stále nevyhnutné byť chudá, aby ste sa mohli stať slávnou?
Štíhla áno, ale nie chudá, alebo dokonca vychrtlá, ako to bolo predtým u modeliek. To bol nezdravý extrém. Určite je aj dnes ideál krásy stále taký, že vaša váha musí byť nižšia, než je zdravé, ale zlepšuje sa to. Teraz sú ženské tvary celkom žiadané.
Prečo je štíhlosť pre šoubiznis taká podstatná?
Herečky majú tú nevýhodu, že kamera pridáva, ale nepovedala by som, že sú extrémne chudé. Ony sú totiž v zásade veľmi malé, preto vyzerajú drobno. A trendy určujú módni návrhári, ktorí majú radi chudé modelky, na ktorých šaty lepšie vyzerajú.
Zmenil sa svet modelingu za tých dvadsať rokov, kedy ste v ňom začínali?
Predtým modelky robili rôzne reklamy, boli tvárami firiem a ich výrobkov, dnes túto prácu dostávajú slávne herečky a speváčky. Tým pádom je modeling menej platený. Dnes by som v ňom nechcela začínať. Ak nie ste ako modelka na úplnom vrchole, je to ťažké.
Kto vás k modelingu priviedol?
Mamička, už ako päťročná som fotila katalóg pre Magnet. V štrnástich ma potom prihlásila do súťaže parížskej spoločnosti, ktorá vyrábala šperky a hľadala v tom čase tvár pre nový parfum. Ja som vyhrala.
Pustili vás do cudziny bez obáv?
Mali o mňa strach. Bolo to po páde komunizmu, nikto netušil, ako to v zahraničí a vôbec v modelingu chodí, zároveň sa báli, aby som nepremeškala svoju životnú šancu. Každý deň som s nimi telefonovala a hrozne je obdivujem, že ma dokázali pustiť do sveta. Dnes si sama ako matka dcéry dokážem predstaviť, ako ťažké to pre nich muselo byť.
Vzalo vám niečo povolanie modelky?
Asi trochu detstva, ale nemenila by som. Som rada, že som tú profesiu robila, pretože vás to posilní, ste ambicióznejší. Vždy som bola skôr také „opatrované mimino“, čo bolo dané tým, že som jedináčik. Vďaka modelingu som sa „oťukala“, skoro sa stala samostatná, dravšia a chcela niečo dokázať.
Kto je Gabriela Peacock
Gabriela Peacock (34), rodným menom Báňová, vyrastala v Pardubiciach.
V pätnástich sa začala venovať modelingu. Pôsobila v Paríži, v Miláne, v Mníchove, od dvadsiatich žije v Londýne. Ako modelka fotila pre magazíny Elle, Cosmopolitan a ďalšie.
Vyštudovala Westminsterskú univerzitu a pracuje ako nutričná špecialistka a poradkyňa v oblasti zdravého životného štýlu v Londýne. Venuje sa tiež vývoju a výrobe doplnkov stravy.
Je vydatá, má trojročnú dcéru Maiu.