Arnošt Goldflam a Bolek Polívka. Snímka: Space Films
Bolek Polívka sa vracia k úlohe milionára v rádiovke v pokračovaní legendárneho Dědictví aneb Kurvahošigutntag. Lenže novému filmu, ktorý mal včera premiéru, chýba téma, vtip aj drzosť.
Na legendy sa nemá siahať, dokonca ani na také, ktoré sa rodili zvoľna a nečakane. V roku 1992, kedy mali Černí baroni návštevnosť poldruha milióna, prišlo na Dědictví aneb Kurvahošigutntag osemsto tisíc divákov; ani kritika vtedy nad ľudovou komédiou Bolka Polívku a Věry Chytilovej nejasala. Lenže postupom času a televíznych repríz sa stávka na buranstvo menila v očiach novej generácie v jeho milú oslavu a snímka na druh kultu, ktorý bolo treba nechať spať na vavrínoch.
Sólo pre vrtuľník
Bohužiaľ sa vzkriesil. Druhý diel Dědictví aneb Kurva sa nehovorí, ktorý po dnešnej premiére vstúpi do kín, už nemohla režírovať Chytilová, čím prišiel o dávku hoci nevyberanej, ale oživujúcej drzosti. Aj na scenár zostal Polívka sám a z réžie Roberta Sedláčka sa viditeľne vynára len otáznik, prečo sa púšťal do poetiky, s ktorou si nevie rady.
Najmä však režisér, ak už to nevidí dramaturg či producent, by mal spoznať to hlavné: že film nemá tému. Obsahuje síce osobný a dojímavý smútok, ktorý prepája herca Polívku s jeho postavou do symbolu Dona Quijota, ktorý sa sa prepacoval k trpkej múdrosti a lúči sa so životom, ktorý miloval. Ale len z oparu nostalgie sa film neupletie, pokiaľ nemá čo rozprávať.
A to "dvojka " Dedičství nemá. Hrdina zostarol, ovdovel, zo smútku začal znova piť a z pitia zas vyvádza hlúposti, neskôr sa lieči. Zlosynovia, ktorí ho chcú obrať, pochádzajú z právnických kruhov alebo zo šoubiznisu, dohromady však zo skladu komunálnej satiry.
To isté platí o kulisách: buď sa hrá snobský golf pri potemkinovskom zámku, alebo sa spieva medzi klasmi v krojoch pri víne a cimbale. Oba svety prepájajú páčivé letecké zábery z vrtuľníka, ktorý sa v tejto jazde kráľov dedinkou strediskovou vyskytuje častejšie ako v americkej vojnovej dráme.
Bohumil s kumpánmi. Snímka: Space Films
Samá voda, samá vata
To najzaujímavejšie poskytuje Dedičství 2 nevdojak: zaujímavú mini-štúdiu škály trápnosti od zámernej po nechcenú. Polívka dokáže vytvoriť tú prvú, keď jeho ryk v rozvernom opileckom sebaklame privádza svoje okolie k pocitu hanby. Nezamýšľané trápno vyrába väčšina ostatných. Strojené natáčanie filmu vo filme, sedánky s Gottom a reči typu - zostarli sme , Karle, aj hru na StarDance porážajú v tejto disciplíne deklamácie Dagmar Havlovej v roli hrdinovej mŕtvej družky, ktorú scenár núti zjavovať sa vyčítavo zo záhrobia.
Inak samá voda, samá vata, samý sponzorský výrobok. Rozprávačská hlušina je až vtipuvzdorná, takže sa uchyľuje k srandičkám s viagrou. V mysli utkvejú dva hravé okamihy - westernová streľba na deti, pohľad na políciu zo sedla koňa.
A inak už len pocit umocnený záverečnou piesňou. Ľudsky možno plne chápať Polívku, že chcel zachytiť všetko a všetkých, čo má rád, ale profesne to nestačí. Rovnako ako kedysi také trúfalé, dnes už bezzubé slovo kurva v názve.
Mirka Spáčilová, idnes.cz