Pred pár dňami sa dostal do kníhkupectiev Kandidát s podtitulom Denník z odpočúvania. 256 strán politickej frašky, ktorá ukazuje, čo sa na Slovensku udialo, deje a ľahko udiať môže. Príbeh sa odohráva počas prezidentskej kampane pred nekonkrétnymi prezidentskými voľbami.
Najatí odpočúvači Jazva a Blonďáčik majú sledovať šialeného majiteľa reklamnej agentúry Adama Lamberta a nevýrazného prezidentského kandidáta s írečitým menom Peter Potôň. Lambert má tohto neznámeho človiečika zviditeľniť, čiže odobrať dve až tri percentá opozičnej strane. Lambert si myslí, že je Boh a na stretnutí šéfov agentúr v reklamnom klube sa staví o celý svoj majetok, že z neznámeho kandidáta urobí prezidenta. Čo je ochotný pre túto stávku urobiť, je hlavnou príbehovou líniou knihy Kandidát.
Ak si ešte stále myslíte. že máte v tomto štáte nejaké slovo, že volíte parlament, županov, či nebodaj prezidenta, začítajte sa do knihy Kandidát. Zistíte, že všetko je iba fraška, manipulácia, intrigy a kšefty.
HNonline.sk vám prináša úryvok z knihy Kandidát.
Lambert prišiel v zlej nálade. Dal zvolať všetkých do zasadačky. Ledva pozdravil a opýtal sa, či je všetko pripravené. Pýtal sa na web a nové výstupy kampane. Niekoľkokrát sa zadrapil do Henriety, či ho niekto nehľadal. Web majú zaregistrovaný, pracuje sa na ňom, platia ho cez peniaze nejakého operačného programu. Potom sa ujal slova Milan, človek zodpovedný za štatistiky.
„Včera som mal pár stretnutí s majiteľmi agentúr na prieskum verejnej mienky. Najskôr som si myslel, že ak máme k dispozícii toľko peňazí, môžeme si založiť aj vlastnú, ale potom som to zavrhol. Pred tromi rokmi to v komunále skúšali liberáli. Mali v regiónoch slabé pozície a potrebovali dofukovať. Založili firmu a začali chrliť prieskumy, v ktorých mali hneď na prvú ranu o desať percent viac ako vo všetkých ostatných. Rozdiel bol zarážajúci, ale nemali na jeho prefinancovanie.“
„Aké prefinancovanie?“ opýtala sa Petra.
„Mohli mať vlastné prieskumy, zároveň však mali polievať percentá v štandardných firmách. Stojí to oveľa viac, ale zbavuješ sa podozrenia. Je to rovnaká začiatočnícka chyba, ako keď si začneš kupovať percentá iba v jednom štatistickom dome. Tam vyletíš, no u zvyšku si stále dole. A volič nevníma oheň na zadku rakety, ale vzdialenosť, ktorá ju delí od zeme. Ale to je jedno. Rozhodol som sa, že na založenie vlastného inštitútu nemáme čas, tak si nakúpime prvé percentá u všetkých.“
„A?“ opýtal sa Lambert.
„Dohodol som sa s tromi, Opinion Leader, IKO a Vote, inak čudné, že všetci majú anglické názvy, a pritom ani jeden z nich nie je zahraničnou pobočkou. Vyplatíme ich cez provízie z prieskumov trhu od našich korporátnych klientov. A niektorých presvedčíme, aby podpísali s prieskumníkmi strategické zmluvy na štyri roky. Len Kulhánek z OL potrebuje niečo dostavať, tak si vypýtal zálohu. Má v Lichtenštajnsku nadáciu...“
Miestnosť vybuchla do smiechu.
„Kulhánek si chodí vyberať prachy do Vaterlandu?“ pobavil sa Lambert. „Bol som tam iba raz. Pred pätnástimi rokmi sme tam otvorili dva účty. Vtedy si tam nepotreboval ani občiansky. Len si povedal, že si prosíš účet. Vybavili sme to za hodinku, obzreli Vaduz, kúpil som známky s Hitlerom a denník Vaterland. Na hranici nás drbali, že sme z neexistujúceho Československa, že oni nás neuznávajú. Ukázal som im papiere z banky a hneď nás uznali. Odvtedy som tam nebol. Je to diera medzi dvoma alpskými stenami. Sorry, pokračuj,“ povedal Lambert. Zlepšilo mu to náladu, ale zjavne klamal. Z Emilových analýz vyplýva, že tam chodí pomerne často. Cez kreditky o ňom zistil, že tam tankuje aj štyrikrát ročne.
„Takže Kulhánek má Stiftung v Steine rovnako ako kresťanskí demokrati. Vraj si pochvaľujú konzervatívny prístup. Stiftung ti dá všetko na kresťanskú charitu a máš pokoj. Môžeš mať vilu na Palisádach, jazdiť v maserati, podľa papierov to patrí mimovládnej organizácii, ktorá zachraňuje deti s cholerou v povodí Nigeru. Jednoducho je jasné, že veria tomu, že do kráľovstva nebeského si nič nezoberú, tak sa snažia využiť to tu.“
„Predpokladáš, že hore nejazdia na maserati? Veď to je božské vozidlo. Keď prišiel po Eliáša ohňový voz, muselo to byť maserati. Inak by som do toho nenastúpil,“ povedal Lambert. Jazva sa otočil a povedal, že asi pretiahol manželku v Poluse v miestnosti na prebaľovanie detí, keď mu to tak ide.
„Ale prepáčte, takže čo? Kulhánek chce keš? V igelitke Tesco? Alebo preferuje Billu? “
„Kulhánek povedal, že jeho konverzný kurz koruny k euru je jedna k jednej, lebo euro ide do sračiek. A že teda keď mu socani platili za dobré percentá mega, tak by poprosil tiež. Nemáme vraj zabúdať, že parlament po páde vlády posilnil ústavné právomoci prezidenta a že to teraz síce ľutujú, ale už nemajú dosť poslancov na to, aby to zmenili. Takže mega na úvod pre Kulhánka plus rámcové zmluvy pre ostatných. Agentúra Vote si ešte vypýtala kontakt na nášho človeka a kontrakt s prezidentskou kanceláriou na mesačné prehľady, teda ak vyhrá.“
„Prehľady čoho?“ opýtal sa Lambert.
„Jeho popularity. To je dobrý biz. Ministri tak vytočia ročne pár mega na ideologický lifting a intelektuálnu liposukciu.“
„Milan, keď skončíme túto kampaň, zamestnám ťa ako kopistu,“ povedal Lambert. „No dobre, ale čo nám garantuje?“
„Kulhánek zaručí, že dva týždne po spustení kampane bude dávať Potôňa do prieskumov. Keď si nula, musíš si kúpiť aj miesto v dotazníku, poznáš to, volajú to katalogizácia. A že potom mu bude pridávať po percente. V parlamentných voľbách musíš mať pred nimi trikrát po sebe najmenej osem percent, aby sa volič nebál, že jeho hlas prepadne. V prezidentských je to osemnásť. To ti garantuje druhé kolo. Na to, aby sme sa dostali v prieskumoch na osemnásť, trojtýždňová kampaň nestačí. Môžeme to síce kúpiť, ale bez výstupov to nášho človeka potopí a prieskumníci s nami v tejto partii ďalej nepôjdu. Síce by zarobili, ale bolo by to poslednýkrát.“
„To nechaj na nás, Milan. Na to sme tu, aby sme to urobili,“ povedal Lambert a odpískal poradu.
Až teraz, keď som prepísal poradu do denníka, vidím, ako to znie. Oni sa raz v týchto žvástoch utopia. Ofenzíva slova. Vymysleli nový druh potopy a tu nepomôže ani Noemova archa, pretože tá sa udrží iba na vode.
Prišiel mail od Emila. O pani Silvii, ktorá by mala výnimočný profil a portfólio, nenašiel nič. Ukázalo sa, že Jazvove informácie o dievčati s ťažkou traumou, ktoré túži po pomste, sa vzťahujú na niekoho iného, dcéru ruského špióna otráveného v Kanade, ktorá dnes financuje ruskú opozíciu a zhodou okolností sa tiež volá Silvia. Je verejne známa, o jej aktivitách sa možno informovať na nete. Takže sme znovu na zlej adrese.
Po prečítaní mailu ma prenikol pocit hanby, že sa hrabem v súkromí človeka, ktorý ma platí. Spomenul som si na podobný pocit zžieravej viny za to, že pochybujem o našom chlebodarcovi. Udialo sa to ešte v čase pred sledovaním kandidáta. Sedel som s Ľubom Hájkom na čaji v Café Dias. Na túto zákazku ma Jazvovi odporučil on. Bolo príjemné ráno. Klasická hodinka, v ktorej sme prebrali všetko, čo sa udialo v našich životoch, odkedy sme sa nevideli.
S Ľubom sme chodili na elektrotechnickú priemyslovku a robili spolu na hi-fi súprave, ktorú sme chceli predať v zahraničí. Snívali sme o dokonalom sound systéme. Ľubo pri tom zostal, vyrába fľaškové zosilňovače za pol mega a nádherne tvarované debny z teakového dreva, ktoré inštaluje zbohatlíkom do ich víl bez proporcií ako kus skutočného nábytku. Stal sa z neho špičkový zvukový dizajnér. Keď som dostal prvú zákazku, ponúkanú spoluprácu odmietol, a tak sa naše cesty v profesii, ktorú obidvaja milujeme, rozišli. V ostatnom čase sme komunikovali iba cez net. Naposledy som ho videl pred cestou do Južnej Ameriky, takže sme si mali čo povedať.
Do spomienok, v ktorých sme z našich pamätí dokázali povyťahovať dávno zaprášené obrazy a situácie, vstúpil pán. Bol trochu pripitý a líca mal zaliate červeňou. Pozdravil nás. Ako mi neskôr povedal Ľubo, ešte počas komunizmu zostavil divadelný súbor, na ktorý dokázal získať z oficiálnych kruhov výnimku a mohol s ním cestovať do zahraničia a zarobiť na tom slušné peniaze, „naozaj slušné“, prízvukoval Ľubo. Pán Fleischman (alebo Flajšman), ako sa volal, prišiel k nášmu stolíku a s otázkou sa obrátil priamo na Ľuba. Chcel vedieť, či nemá úplnou náhodou nadáciu, ktorá má v štatúte ochranu ženských práv, na čo sa Ľubo na neho nechápavo pozrel. Cítil som, že nechýba veľa, aby vybuchol do smiechu, pretože sa pred časom rozvádzal a mal na ženské práva svojský pohľad, ale udržal to a slušne sa opýtal, načo mu to je. Pán Fleischman, ako mi ďalej o ňom povedal Ľubo, sa po prevrate na divadlo vykašľal, „už to nesypalo ako za komouša“, tak presedlal na lukratívnejší biznis a otvoril si vinotéku, kde sa stretávajú na poháriku politici z najvyšších kruhov a prevetrávajú svoje závity, dohadujú rozličné obchody a od významných sommeliérov, ktorých pán Fleischman pod seba zobral, naberajú múdrosti o trieslovinách, farbách, význame chutí.
Je mi to v podstate jedno, víno nepijem a tomuto druhu životnej filozofie sa nevenujem. Ľubo mi síce pána Fleischmana predstavil, ale ten sa na mňa takmer nepozrel. Pre neho som tam nebol. Stisk ruky mi však prezradil niečo o jeho plytkom charaktere. Rozhorčoval sa nad tým, že zažaluje Tipos, ktorý vyhlásil pre svojich gamblerov súťaž. Jej výherca v žrebovaní môže získať na „jednu noc“ tenistku Cibulkovú. Fleischman si neodpustil komentár: „Obchodujú s ňou ako s kurvou, to je strašné, to nemôžem tak nechať,“ a pokračoval vo svojom oprávnenom občianskom hneve, rozhodnutý brániť chuderu ženskú, ktorá za to dostala určite iba niekoľko miliónov.
„Nemôžem to trestné podať so svojím združením, musím to urobiť cez niekoho iného,“ vysvetľoval pán Fleischman. „Dostal som od nich nedávno tristotisíc na jeden projekt a bolo by asi blbé, keby som ich žaloval. Nemáš niekoho, cez koho by sa to dalo urobiť?“
Vypleštil som na neho oči, ale keďže som nebol v centre jeho záujmu, nič si nevšimol. Ľubo veľmi pohotovo zareagoval, poradil mu, aby sa obrátil na Radu pre rozhlasové a televízne vysielanie, ale že nadáciu, ktorá by takéto problémy riešila, nepozná. Pán Fleischman vyzeral byť neuspokojený. „No, porozmýšľam, aj keď ja by som to asi nemal robiť, nie? Čo mi poradíš?“ Ľubo len pokrčil plecami, povedal, že najlepšie asi bude vykašľať sa na to, a pán Fleischman sa bez poďakovania vzdialil.
Niekoľko minút sme mlčali a ja som si v duchu povedal, že podľa Ľubovej predlohy kašlem na to aj ja. Keď môžeme odpočúvať a hrabať sa v súkromí budúceho prezidenta, prečo by som sa nemohol pozrieť zblízka aj na pani Silviu? Z tej nedôvery voči zadávateľovi som unavený a podráždený. Stále mi chodia hlavou otázky, či človek, ktorý si nás objednal a zaplatil, vopred vedel, že pôjde o prezidentskú kampaň s takou manipuláciou. Alebo iba čekuje Lóžu? (Stále sme nenašli lepšie meno pre toto luxusné neorosenkruciánske zoskupenie.) Na druhej strane, prečo by to robil? Lebo vie, že sú to nesmierne vplyvní ľudia? Čo ak už na nich niekto v minulosti robil? Nie okrajovo, ale operatívne. Znamenalo by to, že niekde musia byť založení, niekto si ich prezerá alebo im to predal, aby bol pokoj. Už si požieram vlastný chvost. Dávam len to isté kolo otázok. Pravdepodobne to o malú chvíľu začne Jazvovi liezť riadne na nervy. Keď si to po sebe čítam, lezie to už aj mne. Nakoniec aj tak zistíme, že pani Silvia je muž a poslal ho sám biskup.
Pripravené v spolupráci s: