Odhodlanie v tvári, hokejka pevne v rukách, krúživým, ale sebaistým pohybom prechádza od jedného mantinelu k druhému, vystrelí a dá gól. Jeden z mnohých na olympiáde vo Vancouveri v roku 2010. Paľo Demitra tak dvíha ľudí z tribún, jeho spoluhráči jasajú, na Slovensku sú ľudia v eufórii. Spojil národ dokopy. Ale nielen týmto. Už onedlho z olympiády odchádzame, so zatiaľ najlepším štvrtým miestom, a i keď ostatní sú po opadnutí prvotného sklamania nakoniec spokojní, Paľo Demitra nie. Už po poslednom prehratom zápase o bronz dal na sebe pocítiť, že on chcel viac. Chcel viac, pretože dal do toho všetko. A proste chcel vyhrať. Lebo len výhru prípušťal ako výsledok.
Aj v tomto svetle ukazujú tvorcovia filmu 38 - pocta hokejovej legende Paľa Demitru. Ak však niekto očakával, že sa zostane len pri hokejových záberoch a plačlivých spomienkach hokejistov, bude sklamaný. Vo filme dostane viac. A najmä odpoveď na otázku režiséra Dana Dangla - prečo tak Paľa Demitru všetci milovali? - s ktorou do filmu vstupoval. A na ktorú si on po viac ako dvoch rokoch práce dokázal zaručene odpovedať. Film 38 má dnes slávnostnú premiéru v Trenčíne, presne na tretie výročie jeho smrti. Do slovenských kín vstupuje 11. septembra.
Prečítajte si aj profil Paľa Demitru cez spomienky jeho trénerov, spoluhráčov a kamarátov.
Ale poďme pekne poporiadku. Aj keď scenár filmu bol dopredu určený, pretože kopíroval život Paľa Demitru, bolo otázne ako sa s ním tvorcovia vysporiadajú. A urobili dobre tri veci. Tragédiu ukázali v decentných, ale silných náznakoch už na úvod a jasne tým podčiarkli, prečo tento film vznikol. Na záver tak už nebolo treba opäť to vo veľkom pripomínať. Z filmu preto nekriči tragédia v Jaroslavli, pri ktorej slovenský hokejista zomrel, a z kina neodchádzate zavalený nešťastím.
Po druhé, vo filme nikto neplače. Samozrejme, jemné náznaky smútku sa objavia, ale zostávame na únosnej hrane. Aj keď sa na obraze objavuje jeho žena Majka, náznak sĺz uvidíte až na záver. Počas celej doby na neho spomína cez rôzne príhody s úsmevom, vykresľuje, ako sa do neho zamilovala, ako sa im žilo v Amerike a ako znášal prehry. Počúva sa to dobre, a chvíľami sa pristihnete ako sa sami usmievate, ba už smejete na niektorých príhodách, ktoré rozpráva ona alebo ostatní hokejisti či tréneri.
A po tretie, film neprikrášľuje. Ukazuje život Paľa Demitru aký bol, aj s prehrami a výhrami, aj s jeho horšími či lepšími vlastnosťami, zlými či dobrými rozhodnutiami. Tvorcovia nemali snahu urobiť z neho dokonalého človeka či hokejového poloboha (aj keď pre mnohých ním bol), a to film drží pokope. A robí pozerateľným celých 90 minút. Ešte jedna vec však film "drží." A je to cesta vlakom jeho manželky - už od začiatku je jasné, že je to cesta do Ruska. Rozpráva a spomína na neho počas viac ako 40 hodinovej cesty a je akousi spojovacou linkou celého príbehu, ktorý vyvrcholí na záver.
Apropo, príbeh. Presne tak je rozprávaný jeho život. Začíname v detstve, na plátne uvidíte neuveriteľné zábery malého Paľa, na ľade, s rodinou a presne sa tak dokážete naladiť na jeho život. Rozpráva, nezvyčajne úprimne, jeho otec i obe sestry. Presne sa tak dozvedáme čo predchádzalo jeho odchodu do NHL a vidíme mladého Paľa, ktorý hovorí "tak to pôjdem skúsiť do tej Ameriky", a sám zatiaľ ani netuší čo to presne NHL je. A tam sa tiež ukázala ďalšia sila filmu. Tvorcom sa podarilo získať zábery jeho prvých zápasov na farme, zápas, kde si ho všimli skauti a dostal sa do tímu St. Luis Blues, jeho výnimočné polmiliónové gesto, prvé úspechy aj výmeny tímov. Tiež fatálne rozhodnutie ísť do Ruska, pri ktorom vás až zamrazí. A až po jeho posledný rok, kde okrem iného končí so svojou reprezantačnou kariérou.
Jeden novinár po vzhliadnutí filmu tvorcom povedal, že mali veľké šťastie, pretože ten film im "urobili" hokejisti. A je to bezpochyby tak. Samotný Dangl v rozhovore pre HN priznal, že sám nečakal, že budú takí úprimní. Ale nielen,že boli úprimní, ale rozprávali také veci, ktoré urobil jeho príbeh tým pravým filmovým príbehom. Spomínanie Mira Šatana, Zdena Cháru, Michala Handzuša, Ľuba Višňovského, Mariána Gáboríka, trénerov či kamarátov a iných bolo striedané so zábermi z jeho života s takou dynamikou, že ste nepocítili ani jedno hluché miesto, zaváhanie. Tomu dopomohla aj hudba Ľubice Čekovskej. Pokiaľ sa na ňu nezameriavate, je pre vás tak samozrejmé počúvať ju, pretože úplne splýva s atmosférou. Ak sa však sústreďujete aj na ňu, uvedomujete si, ako krásne sa autorka trafila. A okrem nej, budete počuť len slovenské piesne, lebo tie mal Demitra rád.
Jedna vec, ktorá sa dá filmu vytknúť je fakt, že tvorcovia si veľa vtípkov a veselých žartov o ňom nechali až do záverečných titulkov. Mohlo sa ich viac zmestiť do filmu, je však dobré, že ich vidíme. Tí, čo sa stále zamýšľajú či si človek ako Paľo Demitra zaslúžil až takú poctu akou je film, už ďalej nemusia. Veď nám nikto nebráni, aby vznikali aj iné filmy o iných úspešných ľuďoch, ktorých život by dokázal zaplniť 90 minút a ešte aj zaujímavo.
A odpovedať si môžeme aj na poslednú otázku - priživil sa Dano Dangl na téme Demitra? Vzhľadom na to, že ziskový z filmu nebude a po vzhliadnutí filmu môžeme povedať, že urobil kus dobrej roboty, odpoveď znie: nie je to jedno? Urobil film o výnimočnom hokejistovi, ktorého Slováci mali radi. Bodaj by sme mali viac takýchto inšpiratívnych ľudí a bodaj by sme mali viac takýchto režisérov.
Rozhovor s režisérom filmu Danom Danglom si prečítajte tu.