Blížil sa rok 1600 a čoraz žiadanejší majster namaľoval vtedy neveľké, ale doslova revolučné dielo. Košík s ovocím bol provokatívny ako sám autor – dovtedy si žiadny taliansky umelec nezvolil obyčajné zátišie ako svojbytnú tému.
Obraz, dnes známy z mnohých reprodukcií, znázornil nebývalo realisticky, predlohou sa navyše stali plody v štádiu začínajúcej hniloby. Na území práve opäť bujnejúceho katolicizmu to bolo odvážne gesto patriace skôr protestantským krajinám na severe.
Skutočnosť je však farebnejšia než striktná náboženská mapa.
Veď tento intímny obraz kúpil od maliara Bedřich Boromejský, bratranec slávneho fanatika Karola potláčajúceho nemilosrdne všetky reformačné prejavy.
Rím bol v tom čase centrom európskeho umenia, tak ako o dvesto rokov neskôr Paríž. Mesto sa konečne spamätávalo z rabovania nemeckých nájazdníkov Karola V. – dočasná stagnácia však bola prekonaná na troskách antických i renesančných.
Začala sa rysovať nová, tentoraz baroková zástavba. V cirkevných kruhoch okolo pápeža sa viedli rozpravy náboženského charakteru, aristokracia i bohatšie meštianstvo však čoraz viac diskutovali o umení.
To bol úplne nový fenomén. Socha, či obraz? Línia, alebo farba? Krásne, alebo pravdivé? Netrvalo však dlho a téma sa zmenila: ktorému z veľkých umelcov dať prednosť – idealizujúcemu Annibalemu Carracciovi z Bologne, alebo surovejšiemu Michelangelovi da Caravaggio z Milána?
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
