„Na konci ticha je ticho. / Ešte väčšie. // A v tom tichu ako v matrioške / žije smrť. Sama. // Žije na troške, / v hasnúcom uhlí zemiačik si pečie. // Pastierka jesene, čo pasie na strniskách. / Ďaleká tušene / a netušene blízka.“
Milan Rúfus bol básnikom vážnych, „večných“ tém. Podával ich však zrozumiteľne a pútavo, takže ho oceňovali nielen kritici, ale aj čitatelia. Už za života sa stal „bestselleristom“, jeho zbierky sa predávali v desaťtisícových nákladoch. A to sa pritrafí len pár básnikom za storočie.
Liptov v Bratislave
Poéziu objavil v ranej mladosti. Už ako šesťročný rýmoval o zime a neskôr svoje básničky písal na písacom stroji a spolu s kamarátmi ich aj vydával. Okrem vrodeného talentu sa pod to podpísalo aj rodinné prostredie. Milan Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube na Liptove, do rodiny murára, ktorá však mala blízko k literatúre.
Na detstvo si spomínal – ako sám hovoril – dvojakým spôsobom: „Raz to má kvalitu privátnej spomienky, v ktorej každá udalosť viažuca sa k tomuto času nesie v sebe silný citový náboj, svetielkuje, vyžaruje, bez ohľadu na objektívny dosah príbehu.“
Na druhej strane priznával, že keby mohol, určite by si preň zvolil lepšiu historickú epochu. „Už prvé detské zážitky boli poznačené desaťročím veľkej hospodárskej i politickej krízy, ktorá vyvrcholila v mníchovskej tragédii,“ spomínal v interview v roku 1973, ktorý vyšiel v knihe Rozhovory so sebou a s tebou.
„Čas vnútorných istôt, nenarušovaných zvonka, sa mi skončil už ako desaťročnému. Vtedy prišla zmena vrchnosti a s ňou zmena právd. (...) To, čo potom prinášali dejiny, bolo z roka na rok strašnejšie. Hukot nemeckých transportov ozýval sa nepretržite tatranskou kotlinou. Potom prišlo SNP, nepretržité represálie fašistov, potom desať týždňov vo frontovom zázemí pri oslobodzovaní Mikuláša.“
Ani po vojne sa časy nadlho nezlepšili. V roku ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.