Václav Klaus: Chyby z minulosti odmietam a k Slovensku sa nerád vyjadrujem

Nachádzate si v rámci 30. výročia Nežnej revolúcie čas aj na nejaké nostalgické ohliadnutia?

Neviem, či slovo nostalgický vystihuje pocit, ktorý mám, ale trvám na tom, že to, čo sa stalo pred tridsiatimi rokmi, bola najväčšia udalosť moderných dejín a najväčšia udalosť, ktorú naša generácia mohla vôbec prežiť.

​Zásadne odmietam, aby bola akokoľvek bagatelizovaná a bolo akokoľvek umenšované, že išlo o zásadný, celospoločenský pohyb. Pokusy vykladať ju dnes akýmisi spikleneckými teóriami – že sa za chrbtom ľudí dohodli tí či oní, považujem za nezmysel. Myslím, že je čo sláviť. A trvám na tom, že sláviť treba.

Pozrite si aj archívny rozhovor s Václavom Klausom zo septembra 2016:

​Aj nejako súkromne bilancujete? Čo by ste napríklad povedali, keby vám niekto v takom ´75-tom prorokoval, že raz budete českým premiérom a prezidentom?

Ja som už v závere 60. rokov oslovoval ľudí cez mediálne a verejne prednášané prejavy, takže nejakú budúcnosť som si predstaviť dokázal, ale vždy som sa pochechtával, keď sa ma niekto v tých prvých porevolučných dňoch pýtal: Čakali ste, že sa stanete ministrom financií? Nie, to som čakať nemohol, zvykol som hovoriť. Ale že budem niečo ako hlavný poradca ministra financií, natoľko som si veril (úsmev).

Prečo ste si ako životný odbor zvolili práve ekonómiu?

Mňa vždy zaujímala spoločnosť. Otázky okolo nej mi boli oveľa bližšie ako otázky technické. Som absolútne bezmocný človek, ktorý si nedokáže v hoteli v Bratislave pustiť televízor. Teraz už vôbec nejazdím, ale keď som jazdil a pokazilo sa mi auto, rovno som odišiel preč, ani mi nenapadlo zdvihnúť kapotu.

To, že som si nakoniec vybral Vysokú školu ekonomickú v Prahe bolo logickým vyústením môjho spôsobu uvažovania a toho, čo som získal v rodine.
No aj tak. To, že niekoho baví spoločnosť, ešte nutne neznamená, že si zvolí ekonómiu.

Vždy ma tiež bavila matematika a celkom dobre som v nej prospieval. Miloval som zemepis a dejepis, istú chvíľu som uvažoval, že by som mohol byť zememeračom, mali sme rodinného známeho, čo sa tomu venoval. Ale tá ekonómia bola u mňa najlogickejšia. Študoval som zahraničný obchod, kde sme sa povinne učili štyri hodiny týždenne tri cudzie jazyky, čo bolo obrovský darček aj do postkomunistického obdobia.

A k samotnej politike ste mali aký vzťah?

Samozrejme, nikoho z nás nefascinovala za komunizmu aktuálna denná politika. Nikomu z nás nenapadlo vstupovať do komunistickej strany a takto sa angažovať – to určite nie. Ale život v komunizme bol veľmi spolitizovaný, každá vec bola politikum. Takže v tomto zmysle sme sa politickými vecami denne zaoberali. Vynútene.

Za komunizmu ste usporadúvali bytové ekonomické semináre. Ako sa to zrodilo?

Odmietam slovo bytové – zvolili ste terminológiu našich havlistických disidentov. Ja som nič bytové nerobil.

Neznamená to, že sme sa z času na čas nestretli u niekoho doma – to určite áno. A vášnivo sme sa tam dohadovali a diskutovali. Ale tá bytovosť, presnejšie, ten strašne malý rozsah a malý dosah disidentských aktivít ma, priznám sa, nikdy nelákal.

Ja som vždy hľadal spôsoby, ako sa pohybovať na hranici možného a využívať existujúce inštitúcie. Takže to disidentstvo v&...