Obaja vaši rodičia sú lekári, vy sama sa venujete medicínskemu právu. Ako ste prežívali obdobie od vypuknutia epidémie koronavírusu až po uvoľňovanie v posledných týždňoch?
Keďže rodičia sú už v dôchodkovom veku, spočiatku som sa o nich bála. Najmä o mamu, lebo teraz robí časť hematológiu, časť internú a časť všeobecné lekárstvo. A ako prichádzali správy z Talianska, že najzasiahnutejší sú starší občania a ešte aj lekári, tak strach bol veľký, lebo na začiatku nemali ochranné pomôcky.
O otca som sa, samozrejme, tiež bála, lebo má astmu a chodí slúžiť aj na pľúcne ARO, takže riziká sa znásobovali. Vždy však mal veľmi odhodlaný postoj k zachraňovaniu životov, myslím, že by išiel do služby, aj keby mlel z posledného (smiech). Myslím však, že sme všetci šťastní, že to u nás prebehlo takto mierne.
Toto obdobie akoby ešte viac odkrylo stav nášho zdravotníctva. Vnímali ste to?
Musím sa priznať, že som stav nášho zdravotníctva vnímala ako odkrytý už veľmi dlho. No je pravda, že problémy, ktoré v zdravotníctve vždy boli, akoby ešte viac vystúpili do popredia.
Keď sa napríklad protekčne vybavila hospitalizácia napriek všetkým pravidlám, tak to možno ľudia vnímali citlivejšie. Mali sme prípady, keď niektorí lekári nechceli ísť do práce a niektorí boli, naopak, veľmi odhodlaní. Čiže všetko, čo sa tu deje normálne, sa dialo aj počas korony.
Prostredníctvom mamy máte kontakt s prvou líniou aj v oblasti onkológie. Tam museli byť pacienti dvojnásobne vystrašení, nedoliehalo to aj na ňu?
Na moju mamu nie, má mimoriadne šťastnú povahu. No viem, že na začiatku, keď to vypuklo, boli aj bojazlivé telefonáty. S mamou máme totiž hematologickú poradňu, ľudia volali a pýtali sa, či dostanú liečbu a čo majú vlastne robiť.
Veľmi pomohlo, keď profesor Mego zo Slovenskej onkologickej spoločnosti vydal prípis, že onkologická liečba je neodkladná starostlivosť a musí sa poskytovať.
Takže netvrdím, že všetko prebehlo absolútne hladko, ale osobne v našom združení sme nezaznamenali prípad, že by sa niekto nevedel dostať k liečbe.
Samozrejme, druhá vec je, že hovorím o pacientoch, ktorí sa už liečili. Pri pacientoch, ktorí čakali na diagnostiku, sa to mohlo v niektorých prípadoch zistiť aj neskoro. No tých nemám ako zachytiť.
Vy ste však, paradoxne, mali počas tohto obdobia menej práce. Cítite, že sa situácia vracia do normálu?
Veľmi pomaličky. Pre mňa a myslím, že aj pre niektorých mojich kolegov, ktorí učia na vysokých školách, bola najväčšia výzva adaptovať sa na rôzne online riešenia výučby. S tým som si vybojovala svoje.
Čo sa týka právneho poradenstva, tam to nabieha veľmi pomaly. Píšem rôzne odvolania a cítiť, že rozhodnutia od úradov alebo Sociálnej poisťovne boli dosť utlmené. No teším sa z toho, lebo ešte v septembri som začala doktorandské štúdium medicínskeho práva na Univerzite v Edinburghu a dosť som nestíhala.
Bolo mi to ľúto, lebo je veľmi zaujímavé. Takže teraz som si všetko dorobila, všetko som si napísala, porýľovala so...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.