Vo svojej newyorskej továrni pracoval Martin Greenfield neraz dlho do noci. „Zrazu ku mne zozadu pristúpili dvaja mohutní a seriózne pôsobiaci muži v oblekoch a bez rečí ma odviedli do prázdnej miestnosti. ,Prepáčte,‘ ozval som sa stroho. ,Dajte tie ruky preč! Od Nemcov ma už oslobodili! Kto ste?‘ Jeden z mužov mi ukázal odznak. ,Sme z tajnej služby, pane.‘
,Ale správate sa ako esesáci,‘“ spomína si po rokoch na zážitok vo svojej autobiografii Šaty robia človeka na návštevu bodyguardov vtedajšieho amerického prezidenta Geralda Forda. Požiadali ho, aby mu ušil taký oblek, ktorý bude strihovo dokonalý a súčasne bude obsahovať špeciálne nepriestrelné vesty. Prezident Ford práve v tomto obleku prežil dva pokusy o atentát.
Na pozvanie Billa Clintona prišiel Greenfield rovno do Bieleho domu. Komorník ho odviedol priamo do jeho súkromnej spálne. „Nemohol som uveriť vlastným očiam. Zopár krátkych kožených kabátov, viac džogingových súprav, ako potrebuje ktorýkoľvek muž, starý ošúchaný zvrchník, taký škaredý, že som ho v tej chvíli takmer vyhodil, a niekoľko priemerných konfekčných oblekov.“
Greenfield bol šokovaný. Clintonovci totiž podľa neho prišli do Bieleho domu so skromnými prostriedkami. „Toto musel byť jeden z najúbohejších prezidentských šatníkov v amerických dejinách.“
Šarmantný netvor
Predlaktie mu „zdobilo“ číslo A4406. Vytetovali mu ho v Osvienčime na jar v roku 1944. Z Podkarpatskej Rusi, najvýchodnejšieho miesta vtedajšieho Československa, previezli do koncentračných táborov asi stotisíc ľudí, väčšinou išlo o židovské rodiny. Presne také isté, v akej vyrastal aj Maximilián Grünfeld – také bolo pôvodné meno Martina Greenfielda – v mestečku Pavlovo.
„Žili sme v rozľahlých Karpatoch, iba niekoľko kilometrov od maďarských hraníc, šťastnejšie mestečko ste hádam ešte nevideli. Grünfeldovci boli známi a vážení,“ píše v knihe. Jeho starý otec postavil synagógu, otec bol úspešný priemyselný inžinier, mama mala na starosti veľký statok, rodina zamestnávala robotníkov a služobníctvo.
V apríli 1944 na druhý deň pesachu obklopili židovské domy Nemci a Maďari. Všetci dostali hodinu na zbalenie a odviezli ich dobytčími vagónmi do Mukačeva. V poslednom transporte do Osvienčimu sa ocitla celá Martinova rodina. Pri vstupnej bráne ich vítal samotný „anjel smrti“ Josef Mengele.
„Nevyzeral ako netvor, ktorým bol. Dokonca pôsobil šarmant...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.