Ako sa z chlapca z v tom čase malej východoslovenskej dediny mohol stať filmový režisér?
Je to rovnako ako v celom mojom živote výsledkom hŕby náhod a snov. Nikto ma k filmárčine neviedol, moji rodičia by boli najšťastnejší, keby som zostal u nás na dedine, robil trebárs traktoristu, postavil si na konci záhrady domček a tam založil rodinu.
Prečo ste išli inou cestou?
Keď som mal osem rokov, vznikla u nás v chátrajúcom františkánskom kláštore knižnica. Začal som veľa čítať. Vďaka tomu som potom písal rôzne poviedky a postupne sa tým vyčleňoval z okruhu spolužiakov v dedinskej škole. Na konci strednej školy v Prešove som sa prihlásil do Bratislavy na žurnalistiku. Prijali ma, hoci moje maturitné vysvedčenie bolo všelijaké a z niekoľkých stoviek záujemcov brali asi dvadsať ľudí.
To ste na prijímačkách tak zažiarili?
Mali sme priniesť niečo, čo sme už niekde publikovali. Ja som toho mal toľko, že som musel vziať dve mamičkine sieťovky. Vlak vtedy išiel z Prešova do Bratislavy asi deväť hodín. Keď som po prebdenej noci predstúpil pred komisiu, pripadal som si vedľa ostatných študentov ako exot. V komisii bola pedagogička, ktorá kedysi pôsobila ako šéfredaktorka detského časopisu. Mne tam už ako dieťaťu uverejňovali verše a článočky. Asi na mňa komisiu upozornila, pretože som pred ňou bol len chvíľu. Z toho som usúdil, že nemám žiadnu šancu. Išiel som do parku k Dunaju a preplakal to. Neskôr mi jeden pedagóg hovoril, že keď ma videl, ako som tam stál s tými sieťovkami, vychudnutý, s vlasmi po plecia, tak ho to až dojalo. Vraj som vyzeral ako Ježiš.
Prečo z vás nie je novinár?
Na strednej škole som vydával svoj časopis, ktorý sa rozrástol na najväčšie stredoškolské periodikum na Slovensku. Bolo to obdobie obrody spoločnosti, keď sa skončila cenzúra a novinári nadobudli nesmiernu autoritu. V prvom roku vysokoškolského štúdia sa však začala normalizácia, pedagogický zbor sa takmer celý vymenil a vtĺkal nám do hlavy, že novinár je predovšetkým propagandista. Tomu som chcel uniknúť. Tak som pozbieral odvahu a prihlásil sa do Prahy na FAMU, ktorá bola mojím tajným snom.
Čo vám povedali doma na to, že pôjdete študovať do Prahy?
To je ďalšia smutno-komická historka, na ktorú sa ma často pýtajú. Keď som mamičke hovoril, že ma vzali na FAMU na dokumentárnu réžiu, začala srdcervúco plakať. Spýtal som sa: „Čo sa vám stalo, mamička?“ Povedala mi jednu z najzásadnejších viet môjho života: „Keby si bol učiteľ, lekár alebo napríklad právnik, tak dobre, tieto povolania ľudí potrebujú. Ale povedz mi, kto potrebuje režiséra?“
Čo ste odpovedali?
Rýchlo som hľadal v hlave niekoho, ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.