Mám na to právo! Kde sú pramene dnešnej egoistickej spoločnosti?

Titulok k článku sme si vypožičali z legendárneho vystúpenia istej polopríčetnej dámy v metre, ktorá sa arogantne a za pomoci pľuvania domáhala sedačky s výkrikmi: „Ja mám právo sedieť!“

​Možno ste však v poslednom čase začuli nárokové „JA MÁM PRÁVO!“ čím ďalej, tým častejšie aj od ľudí, ktorým nikto občiansky preukaz neodňal. „Máme právo dojčiť, kde uznáme za vhodné!“ pripomenula pred časom skupina matiek.

„Mám právo na svoj názor!“ namietajú diskutéri, keď ich nachytáte pri lži. Preventívne zdôraznime, že zámerom nášho článku nie je velebenie totalitných časov, keď boli práva ľudí nepochybne pošliapavané.

A teda v ktorých prípadoch už je výrok „Ja mám právo!“ za hranicou súdnosti?

Televíznou ikonou arogantného „Ja mám právo!“ bola kedysi seriálová zeleninárka z Nemocnice na kraji mesta, ktorá si nárokovala právo prikázať ortopédom, kto bude operovať zlomený kĺb jej manžela. To boli sedemdesiate roky.

A ako si právo vysvetľujú dnešní pacienti a ich príbuzní? Odpoveď pozná Vladimíra Dvořáková, ombudsmanka Fakultnej nemocnice Motol. „Riešili sme aj situáciu, keď matka chcela byť prítomná na magnetickej rezonancii v tuneli spoločne so svojím dieťaťom, aby ho mohla držať za ruku,“ napadne jej ihneď jedna z kuriozít.

„V posledných dvoch rokoch sa častejšie stretávame s tým, že zákonní zástupcovia maloletých hospitalizovaných pacientov žiadajú, aby mali umožnený prístup do priestorov, kde to z rôznych dôvodov nie je možné, napríklad na operačnú sálu. Odkazujú na zákon o zdravotných službách, kde je ako jedno z práv pacienta zakotvené právo na nepretržitú prítomnosť zákonného zástupcu. Avšak má to obmedzenia,“ vysvetľuje ombudsmanka.

„Prítomnosť rodiča alebo inej osoby nemôže súčasne narúšať poskytovanie zdravotných služieb.“ Predstavme si to laicky. Keby vás teoreticky vpustili na sálu, čo ak by ste psychicky neuniesli pohľad na operáciu vášho dieťaťa? Čo ak by vám prišlo zle? Budú vás musieť upokojovať alebo kriesiť dvaja, traja ľudia.

„Vo výsledku za starostlivosť zodpovedá nemocnica. Zodpovedáme za to, že operatér bude mať na prácu pokoj a že nebude musieť desaťkrát za minútu odpovedať na otázky, prečo sa robí toto a prečo sa nerobí niečo iné,“ vysvetľuje ombudsmanka Dvořáková. A vymenúva ďalšie riziká: „Sú tu aj prevádzkové a hygienické dôvody. Sála je sterilné prostredie, vy ako rodič ste laik. Na niečo tam nešikovne siahnete...“...