Prijatie Židovského kódexu bolo jednou z predzvestí neskorších deportácií do vyhladzovacích táborov.Archív TASR
StoryEditor

Aj Slovensko malo svoje tábory smrti. Boli sme na miestach bez návratu

25.12.2021, 23:00
Navštívili sme bývalý pracovný a koncentračný tábor v Seredi.

Väčšinu dotiahli násilím. No našli sa aj Židia, ktorí sem vstúpili z vlastného rozhodnutia. Pri pohľade na rozľahlý „appeplatz“ im zaiste ani len nenapadlo, že jednej noci budú po ňom v panike krúžiť s tehlami v rukách a uhýbať sa pred bičmi a kovovými tyčami.

​A už vôbec nikto z nich netušil, že si tým zvyšuje šance na transport do plynových komôr. Vitajte v seredskom tábore, na poslednom autentickom mieste, ktoré ešte nesie stopy slovenského holokaustu.

Scéna z nemocnice

„Ako prvá z tunajších väzňov som dostala týfus. Dali ma do karantény, veľkého baraku s kopou chorých. Moja mamička sedela vedľa mňa. Niekoľko dní po mne dostal týfus aj môj brat. (...) Krátko nato sa tu objavili Nemci, predstúpili pred moju mamu a vyzvali ju: ,Musíš ísť do transportu.‘ Mamička začala plakať a hovoriť im: ,Nechajte ma tu, povedali mi, že moje deti zomrú. Nechajte ma, kým mi nezomrú.‘ Oni ju však, kričiacu, zobrali za ruky a nohy a odtiahli preč.“

Eva Kohnová na plátne pred nami prepukne v srdcervúci plač.

Táto spomienka na mamu je jej poslednou. Pri záverečných titulkoch dokumentu sa postaví pred improvizované kino náš sprievodca Martin Korčok a oznámi nám, že scéna, ktorú sme práve videli, sa pred sedemdesiatimi rokmi odohrala presne na tomto mieste: v bývalej židovskej nemocnici pracovného tábora v Seredi.

(Jedinej, ktorá kedy na pôde slovenského štátu existovala.) Na pár sekúnd...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
20. máj 2022 10:58