Šéf Oktagonu: Vyrábame superhviezdy, ale stále bojujeme s predsudkami, MMA nie je hlúpe násilie

Kde ste vyrastali?

V Petržalke. Som rovnako starý ako toto sídlisko, v tom čase sa tam sťahovali mladé rodiny a všetky deti mali približne rovnaký vek. Spolu sme chodili do škôlky, do školy a potom sme robili neplechu. Našťastie, na začiatku puberty sme sa odsťahovali do Pezinka.

Ako malý ste inklinovali viac k športu alebo k potulovaniu sa?

Veľa som aj športoval. Hrával som basketbal za BK Matador v Petržalke, chodil som do skautingu, liezol som s otcom po skalách a po horách a skúšal kadejaké aktivity. Napríklad som jeden čas chodil aj do šachového krúžku. No vždy ma to ťahalo aj k potulovaniu sa. Bol som trochu lenivé dieťa, zlom nastal niekedy v 18 – 20 rokoch. Často ma to však priťahovalo ku grázlom. Keď som bol už starší, tak som prišiel na to, že keď človek nemá dostatočné sebavedomie, hľadá istotu silnej skupiny. Myslel som si, že keď sa na sídlisku pridám k obávanej partii, tak sa mi

už nič nemôže stať, lebo som súčasťou drsného gangu. Na druhej strane ma aj fascinovalo extrémnejšie prostredie. Vždy keď som bol súčasťou nejakej horšej partie, tak som patril k jej lepšej časti a ľudia mi často hovorili, že títo sú zlí, ale ja som bol podľa nich v pohode, ale nie som si teraz istý, či sa tým mám pýšiť (smiech).

Bola práca vyhadzovača v nočnom podniku plynulým pokračovaním vášho detstva a dospievania?

Bolo to obdobie, keď som začal študovať na vysokej škole. Robil som iba tri dni v týždni a relatívne dobre som si zarobil. Aj v tejto oblasti som si vedel nájsť dobrých ľudí a vždy som sa snažil správať férovo a spravodlivo. Zákazníci nám často hovorili, že iní biletári sú „diví“, ale my sme tí jediní normálni v meste, nikoho sme neurážali, nepovyšovali sme sa. Išlo o prvý nočný podnik v Bratislave, ktorý mal nejakú úroveň, bol tam predpísaný dress code a my sme sa snažili byť k zákazníkom slušní. Ak sa však strhla bitka, tak sme museli zasiahnuť.

Kedy nastal ten „aha moment“, keď ste sa rozhodli žiť úplne inak?

Jedny prázdniny som si dal od školy a práce voľno a odišiel som do USA. Pracovať ako plavčík. Cestovanie otvára úplne nové obzory a mne veľmi pomohlo zistiť, že existuje aj iný svet, než aký som poznal v Bratislave. Viete, že tam vonku sú veci inak, no osobná skúsenosť je niečo, čo by mal zažiť každý. Cestovanie človeka veľmi pozitívne formuje. Získal som odstup od môjho dovtedajšieho života, začal som zaujímať o to, kam rásť, ako sa zlepšovať. Zarobil som si na svoj prvý fotoaparát a začal som fotiť. Po návrate som si dokončil školu a prestal som robiť biletára. Mama mi vtedy dala knihu od Iva Tomana O úspechu, potom prišla ďalšia podobná kniha Bohatý otec, chudobný otec od Roberta Kiyosakiho. Pri týchto knihách mi úplne svitlo, že toto som ja, a celý život som chcel niečo robiť inak, len som nevedel ako, a aj moje detské grázlovstvá sa diali iba preto, že ma nebavilo šúchať nohami, ako to robili ostat...