Šéf Martinusu Michal Meško priznáva: Už sa dokážem potľapkať po pleci

Dva dni pred naším stretnutím ste sa vrátili z výletu v Toskánsku. Aké to bolo, môcť konečne opäť vystrčiť päty zo Slovenska?

​Úžasné, šli sme autom na odľahlé miesta a veľa času sme trávili na bicykli. No už len ten pocit, že sedíte v aute, idete cez Rakúsko a kocháte sa okolím, čo sa kedysi podarilo aj niekoľkokrát do roka, bol skvelý. V Taliansku bolo tiež zaujímavé vidieť, že ľudia stále nosia rúška aj vonku aj v obchodoch či reštauráciách. Bol to príjemný reset a po tom všetkom mi to dobre padlo.
Keď sme sa rozprávali naposledy, hovorili ste, že ste alergický na oslovenie „pán najvyšší“.

Dočítala som sa však, že sa vraj z vás počas korony stal diktátor...

... (smiech) Áno, stal,

ale nie najvyšší (smiech). Udialo sa to asi podvedome a ja sám som si to na sebe všímal až spätne. Neviem ako vám, ale nám počas prvej vlny pandémie čas plynul vo zvláštnom tempe. To, čo sa nám zdalo, že trvá aspoň dva týždne, boli len nahustené dva dni. Mali sme absolútny nedostatok informácií a  boli sme zrazu vykopnutí z nášho štandardného komfortu, ktorý dlhé roky spočíval v tom, že na veľkú časť rozhodnutí máme veľa času. Vďaka tomu sa o nich môžeme baviť vo veľkých skupinách, preberať ich z rôznych strán, viackrát a tak ďalej.

Zrazu prišiel opačný extrém, že nielenže sme nemali čas, ale ani vstupné informácie, takže debaty boli založené na dohadoch. Zároveň v ten istý deň čakalo ďalších tridsať rozhodnutí. Sám som bol prekvapený, že sa moja hlava akoby prepla do bojového režimu a fungovala: nevieme, čo je správne, ale nejako sa rozhodnúť musíme, takže bum a ideme na ďalšiu vec. Najprv sme si to ani neuvedomili, nemali sme čas sa o tom porozprávať. Bol to šok pre nás všetkých navzájom, pretože ja som málokedy využíval inštitút „lebo Mišo povedal“. A zrazu som hovoril: bude to takto a ak nikto nemá zásadnú pripomienku, ideme ďalej.

Ako to prijali kolegovia? Neboli možno aj radi, že niekto udáva v neistom období smer?

Máte pravdu, mnohí aj boli. Čo som sa naučil a v čom som vtedy zlyhal, bola najmä komunikácia. Spätne som si uvedomil, že bolo treba asi povedať: počujte, uvedomujem si, že sa deje toto, a tieto veci idem teraz vedome robiť inak. Neznamená to, že zostanem takýto navždy, ale mám pocit, že situácia na nejaký čas vyžaduje istý spôsob fungovania. No tým, že som si ani neuvedomil, že sa mi niečo deje, a podobné pomenovanie situácie chýbalo, mnohí sme zostali akoby vo vákuu. Aj sme chápali, že je iná situácia, ale zároveň sa vynárali kdesi v podvedomí otázky ako: sme stále Martinus, ale zmenila sa zo dňa na deň firemná kultúra? Napokon sa mnohé rozhodnutia, ktoré vtedy padli, ukázali ako správne. Respektíve, že bolo dobré, že to niekto zobral na seba, a tým otvoril priestor na fungovanie pre ďalších.

Takže vám tú malú „diktatúru“ nemali za zlé.

Prinieslo to aj trenice, ale vo všeobecnosti asi nie. V mnohom sme sa naučili fungovať efektívnejšie, agilnejšie, ale zároveň sme si to ...