Základná otázka: ako ste sa ocitli na Slovensku?
Bola to náhoda. V jednom macedónskom denníku som v roku 2003 videl inzerát, že slovenská vláda ponúka štipendiá na doktorandské štúdium. Práve som doštudoval svetovú literatúru a nemal som v Skopje trvalé zamestnanie. Nomádstvo mi bolo blízke, vždy som pociťoval potrebu rozširovať si obzory – aj v literatúre. Pohľad iného je podľa mňa skvelá vec. Som pravdepodobne xenofil, rozdiely som nikdy nevnímal ako dôvod na konflikty.
Čo v bývalej Juhoslávii asi nie je úplne bežné.
Slováci by možno neverili, ale bežné obyvateľstvo doteraz väčšinou nemá navzájom problém. Balkán je v očiach Západu stále vnímaný ako sud pušného prachu. Treba sa na túto oblasť však pozerať komplexnejšie. Tunajší ľudia dávno pochopili, že sú odkázaní žiť spolu. V Skopje napríklad nikdy nepanovala náboženská nenávisť. Stoja tu pritom mešity spolu s pravoslávnymi kostolmi. V súčasnosti dochádza k čoraz intenzívnejšiemu prelínaniu: už nie sú len macedónske alebo albánske podniky ako kedysi, ale aj spoločné. Aj obchodná spolupráca je živšia. Zároveň mám niekedy pocit, že ľudia na Balkáne sa stávajú ľahostajní, zúfalí, rezignovaní – aj pre ekonomickú krízu. Mávnu rukou: u nás nikdy nebola hojnosť.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 91% na dočítanie.
Zostáva vám 91% na dočítanie.