Spisovateľka a humoristka Oľga Feldeková: Pripadalo mi normálne byť múzou

Tancujete rada? Pýtam sa aj preto, lebo tanec figuruje i v názve vašej najnovšej knihy. Ako si myslíte, že sa tancuje na druhom svete?

Ak je pravda, že existuje nebo, a ja sa doň dostanem, je v ňom už veľa kamarátov, s ktorými si rada zatancujem. Nehrozí mi, že budem tancovať s Hitlerom alebo so Stalinom. Tí sú v pekle a pochybujem, že sa im chce tancovať.

Napriek na pohľad temnejšiemu názvu je to tak trochu návrat do vášho detstva stráveného na Orave a na to máva človek obvykle pekné spomienky. Ktorý moment si z raného detstva pamätáte ako prvý?

Nie je pravda, že detstvo je len pekné. Moje také bolo, aj keď v každom detstve je aj smútok a sklamanie. Moja prvá spomienka, mala som tri roky, keď som bola nahnevaná. Rodičia ma poslali do Zlatých Moraviec, kde žil brat môjho otca, lekár, s rodinou. Strávila som tam dlhý čas a nahnevalo ma, keď mi oznámili: „Olinka, narodil sa ti braček.“ Nikto sa ma neopýtal, či chcem mať bračeka, cítila som sa odsunutá na vedľajšiu koľaj, nepotrebovala som nijakého bračeka, okolo ktorého sa budú všetci motať a na mňa sa zabudne.