Môj dedo, ktorý sa narodil v roku 1907 na malej dedine, mi rád rozprával o svojom detstve. Málokedy vynechal mravoučnú spomienku, aká to bola sláva, keď rodičia vyrazili pešo do dvanásť kilometrov vzdialeného mesta na trh a odtiaľ mu popoludní priniesli... obyčajný rožok! „Musel som si ho zaslúžiť. Otecko vždy obišiel králiky, sliepky a chlievik s prasaťom, a až keď videl, že som sa o zvieratá dobre postaral, tak mi rožok odovzdal a ja som mu pekne poďakoval.“
Otázniky okolo disciplíny
Doba sa mení. Ja som ako chlapec dostával od dedka tatranku. Už bezprácne, len preto, že som prišiel na návštevu. Môj syn už chcel kindervajíčko a ktovie, čo raz on bude dávať svojim deťom. Obávam sa však, že rozprávaniu o radosti z rožka pred sto rokmi by zrejme nerozumeli.
Nieto aby za kúsok pečiva spôsobne ďakovali. Ale znamená to, že sa dnešné deti a mládež správajú horšie, než sme sa správali my, naši rodičia a starí rodičia? Eva Toušová je už roky na dôchodku, ale celý život učila na prvom stupni, spočiatku na jednotriedkach v niekoľkých dedinách.
Nemala ani devätnásť, keď začínala v zapadnutej obci, kam odchádzala každý pondelok o štvrtej ráno, z jedného vlaku prestupovala do druhého, potom presadla na autobus a nakoniec išla niekoľko kilometrov pustou, v zime zasneženou a premrznutou krajinou.
A hoci v škole prebývala celý týždeň až do soboty (vtedy sa v sobotu pracovalo aj učilo) a prespávala v kabinete, kde jej bolo jediným spoločníkom malé tranzistorové rádio, spomína na svojich žiačikov s láskou. „Do triedy chodilo okolo pätnásť detí niekoľkých ročníkov a s ich disciplínou som nikdy nemala problém. Niekedy ma až dojalo, aké boli dobré. Napríklad som prechladla a jedno dievčatko mi popoludní prinieslo od babičky horúcu zemiakovú polievku, aby som sa dala dokopy,“ rozpráva. So žiakmi jazdila aj do neďalekého mesta na divadelné predstavenie a oni sa vždy správali dobre.
Učiteľka na dôchodku hovorí o skúsenostiach s malými deťmi. Ale ako sa dnes na školách správa dorastajúca mládež? Má sklon sa po puberte zvlčiť? Sám si vybavujem, že som od siedmej či ôsmej triedy začal dostávať do žiackej knižky poznámky o nevhodnom správaní. Jedna z nich vystihuje aj pomery v 70. rokoch.
Pri pracovnom vyučovaní sa kantor vzdialil z dielne, my chlapci sme ihneď vytiahli vreckové nože a vrhali ich podľa vzoru Vinnetoua na drevené dvere skrine. Čo čert nechcel, ten môj sa predpisovo zabodol práve v okamihu, keď sa pedagóg vrátil. Domov som priniesol poznámku, ktorej znenie si aj po bezmála polstoročí presne pamätám.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.