Znalectvo v odbore umenia je v mori všetkých profesií len rybníček. A špecializácia na starožitný nábytok zo sedemnásteho a osemnásteho storočia, to už je len taká tôňa. Pohybuje sa v nej totiž len hŕstka odborníkov. Bill Pallot však medzi nimi patril k absolútnej špičke.
Ako ten najpovolanejší zo všetkých prednášal históriu krásnych remesiel na parížskej Sorbonne. Ťažko ste sa mohli vo Francúzsku stať expertom bez toho, aby ste k nemu chodili na hodiny. Skriptá pre nich spísal sám, bol aj autorom niekoľkých zásadných kníh v odbore.
Za svoje zásluhy bol ocenený rytierskym Rádom umenia a literatúry a získal tucty profesijných ocenení a kariérnych titulov. Bol tiež veľmi šikovným obchodníkom. Pre klientov z radov európskej aristokracie, svetoznáme múzeá a galérie dokázal zohnať unikátne exempláre.
Aukčný dom Christie‘s si ho často pozýval na dražby ako odborného garanta. A všade tam, kde pri vytváraní certifikátov pravosti alebo spracovaní posudkov o pôvode panovala akákoľvek nejasnosť, mal Pallot väčšinou posledné a rozhodujúce slovo. Jednoducho kapacita, osobnosť, autorita.
Na všetky štyri a olízať nohy
Ak by skutočne platilo prirovnanie o profesijnej tôni, Pallot by v nej bol sumcom. A Charles Hooreman otva belicou. Aj on bol obchodníkom a znalcom v odbore. A najskôr preto, že bol o polovicu mladší a nikdy si nepočínal tak okázalo, nebol považovaný za celebritu.
Vzťah tých dvoch bol vždy trochu komplikovaný, ovplyvnený tým, že v brandži boli konkurenti. Hooreman bol navyše Pallotov žiak, čo predznamenávalo, kto mal v odborných debatách navrch. Aj tak si svojho niekdajšieho učiteľa vážil pre jeho nesporné kvality, hoci ho občas ako človeka nemohol vystáť. Až do júna 2016.
Vtedy veľmi významný klient, ktorým bol palác vo Versailles, zadal objednávku na originálny sedací nábytok pre zariadenie historického salónika. Hooreman sa ponáhľal so zodpovedajúcou luxusnou ponukou, ale mal smolu. Kurátori z paláca dali prednosť dvom čalúneným stoličkám z osemnásteho storočia od Pallota. To zabolelo.
Aj kvôli vzájomnej profesnej rivalite aj pretože sa Hooreman nechcel vnútorne zožierať (podľa fotiek oba kúsky vyzerali famózne), sa nimi šiel pokochať. Keď ich však zbadal, silno zneistel. To, čo versailleský palác vystavoval, totiž neboli žiadne historické originály.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 73% na dočítanie.
Zostáva vám 73% na dočítanie.