Keď za ňou režisér filmu Vlny Jiří Mádl prišiel, že chce spracovať príbeh novinárov, ktorí sa v auguste 1968 odmietli podriadiť sovietskej okupácii, bola trochu nedôverčivá. Poprosil ju, aby mu rozprávala, čo zažívala, keď k nim ako známa tvár Československého rozhlasu patrila.
Staré dámy, ktoré majú za sebou bohaté životy, spravidla v takýchto situáciách zaujmú postoj – no dobre, ja ti niečo poviem, chlapče, ale aj tak to nepochopíš, keď si to nezažil. Spočiatku sa zdalo, že to tak bude. Lenže po nejakom čase si tí dvaja sadli. Věra prestala byť rezervovaná:
"Tak teda poďte, ja už na to kašlem.“ A začala rozprávať inak, s detailmi, s emóciami. „Zrazu mi hovorila úplne iné veci a bolo to skvelé,“ spomína Jiří Mádl. Jej postavu nechal hrať Táňu Pauhofovú. „Má iný hlas, ale napriek tomu v nej Věru počujem a vnímam. Až som sa niekedy zarazil, nakoľko tam je.“
Vďaka jeho filmu sa o pozoruhodnej žene dozvedajú aj mladí ľudia. Tí starší, pamätníci augustových udalostí roku 1968, si jej meno pripomínajú. Poznali ho, len naň mnohí zabudli. Veď komunisti aj robili všetko pre to, aby bolo zabudnuté. Nie je uvedené ani na desiatkach kníh, ktoré Věra preložila do češtiny.
Namiesto nej ich podpisovali kamaráti a odovzdávali jej honoráre. Prekladala tajne. Keby nemala smolu, že jej kariéra vrcholila v roku 1968, a keby žila v dnešnej dobe, bola by z nej pravdepodobne úspešná cestovateľka influencerka. Mala skvelé nápady, nebála sa sama vyraziť do sveta.
Susedia nás udali
Věra Šťovíčková sa narodila v roku 1930 do rodiny vodiča nákladného auta a slúžky. „Mama umývala schody. Žili sme skromne, boli sme chudobní. Vďaka tomu som sa naučila to, čo sa mi hodilo celý život. Skromnosť,“ rozprávala pre Pamäť národa, databázu pamätníkov historických udalostí, v ktorej je jej príbeh uložený.
Má zvláštnu spomienku na vojnu: „Venčila som psa, volal sa Muminka. Patril starej židovskej slečne. Nemci zakázali Židom kadečo, potom u...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.