Režisér Emir Kusturica: Na plátno dotiahol balkánsku dušu, v súkromí ho však sprevádzali kontroverzie

Nemusia sa vám páčiť jeho filmy alebo hudba. Môžete krútiť hlavou nad jeho názormi a výrokmi, najmä odprezentovanými v posledných rokoch. No nemôžete mu uprieť nesmierny talent a originalitu, s akou sa mu podarilo dostať povedomie o Balkáne a niekdajšej Juhoslávii do celého sveta.

Ten obraz sa nepáči dokonca ani mnohým Balkáncom, pretože (i keď neraz so značnou dávkou hyperboly) nastavuje zrkadlo divokosti, zmätku, svojskej mentalite, humoru a ďalším črtám, ktoré robia tento kút Európy takým zaujímavým a zároveň ťažko uchopiteľným.

Isto, tvrdiť, že to, čo vidíme v Kusturicových filmoch či knihách, je jediná tvár a podoba balkánskej duše, by bolo trúfalo zjednodušujúce. No každý, kto sa aspoň niekoľko dní túlal po uličkách Sarajeva, posedel si s miestnymi v krčmách v Belehrade či nebodaj v Prištine, zistí, že pochopiť tunajšiu náturu a dozvuky všetkých minulých turbulencií v celej komplexnosti je rovnako nemožné ako označiť Kusturicu jednoducho za génia či nacionalistického podliaka. Kto sa teda skrýva za menom, ktoré si len nedávno sfúklo sedemdesiat sviečok na torte?

Zlaté dieťa filmárčiny

Emir Kusturica sa narodil 24. novembra 1954 v Sarajeve do rodiny novinára Murata a súdnej úradníčky Senky. Ako jedináčik patril k takzvanej sarajevskej zlatej mládeži a sám seba opisoval ako mladého prihraničného delikventa vyrastajúceho vo štvrti Gorica.

Hoci formálne bola rodina moslimská, otec syna vychovával sekulárne a ten sa dokonca už ako dospelý nechal pokrstiť v srbskej ortodoxnej cirkvi (prijal krstné meno Nemanja). Samotný Emir Kusturica sa dlho označoval za Juhoslovana, až následne za Srba.

Ako sedemnásťročný si vďaka otcovmu priateľstvu s režisérom Hajrudinom Krvavacom „strihol“ epizódnu rolu v partizánskom filme Valter bráni Sarajevo z roku 1972. A zamiloval sa. Do pohyblivých obrázkov na plátne. Chcel byť ich aktívnou súčasťou, chcel byť tým, kto ich kladie za seba v zmysluplnom poradí.

Napriek jemnej nevôli otca zamieril do Prahy na tamojšiu FAMU, ktorú (podobne ako niekoľko ďalších niekdajších juhoslovanských režisérov) v roku 1978 úspešne ukončil. Po návrate domov nakrútil zopár kratších filmov, no už celovečerným debutom Spomínaš si na Dolly Bell? na seba strhol pozornosť.