Pracujete na kriminálke a píšete detektívky. Dá sa teda spoľahnúť na to, že vaše príbehy verne ilustrujú policajnú prácu a nie sú v nich nezmysly, ktoré sa v skutočnosti nemôžu odohrať?
S týmto zámerom som sa do písania pustil. Chcel som písať, čo som si ešte nikde inde neprečítal. A tiež som chcel, aby sa príbehy odohrávali v českom prostredí, a to ako z hľadiska lokácií, tak i policajnej práce. To mi poskytuje možnosť pravdivo ukázať ľuďom, ako to skutočne chodí. Keď sledujete české kriminálne seriály, ich podanie býva trochu skreslené. Ja sa pokúšam príbehy rozprávať čo najvernejšie – čo sa týka opisu miesta činu, priebehu vyšetrovania a postupov policajnej práce. Samozrejme, niektoré veci musím v knihe urýchliť alebo skrátiť. Čakať celý týždeň na vyhodnotenie biologických stôp by čitateľov zrejme príliš nebavilo.
Páčilo sa mi, že ako čitateľ mám šancu pohybovať sa s kriminalistami, podozrivými či páchateľmi na konkrétnych miestach v Prahe a vidieť ich doslova pred očami.
To bolo mojím ďalším prianím. Občas príbeh umiestnim tam, kde sa niečo z popisovaného prípadu udialo aj v realite. Väčšinou sa príbehy mojich kníh odohrávajú na miestach, ktoré dôverne poznám. V zatiaľ poslednej knihe ide predovšetkým o severovýchod Prahy. Čitateľ sa pokojne na popisované miesta môže zájsť pozrieť a prejsť si ich. Samozrejme, že tam nenarazí na postavy z knihy, ale uvidia rovnaké domy a ich okolie ako v čase, keď som knihu písal. Snažím sa, aby všetko sedelo do najmenších podrobností.
Zastavme sa pri vašej poslednej knihe s názvom Oči za oko, chrup za zub, ktorá je označovaná za najtvrdšiu knihu posledných rokov. Popri pasážach popisujúcich mučenie alebo zohavené mŕtvoly bolo pre mňa oveľa brutálnejšie čítať si o zneužívaní detí a ich pocitoch. Ako je to ťažké pre vás?
Nech
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 80% na dočítanie.
Zostáva vám 80% na dočítanie.