Do Československa ste prišli v roku 1968 ako kapitán sovietskej armády. Čo ste vedeli o krajine?
Bol som veliteľom 6. roty 242. motostreleckého pluku sovietskych jednotiek v Nemeckej demokratickej republike. Každý vojak, zvlášť dôstojník, sledoval situáciu v Československu. Vedelo sa, že sa krajina, na rozdiel od celého socialistického bloku, uberá iným smerom. A že sa vedenie Československa a Sovietskeho zväzu nedokáže zhodnúť. Ale v čom bol problém, to sme nevedeli.
V tej dobe nebolo ľahké dostať sa k informáciám.
Nebolo. Mali sme ich z tlače, televízie a z rozhlasu. Ako jediný dôstojník som mal rádiový prijímač Alpinist, ktorý počúvala celá rota – stodesať ľudí. Všetci boli ticho a hltali každé slovo. A, samozrejme, väčšina informácií k nám prichádzala zo sovietskej vojenskej propagandy. A tá pracovala výborne – podsúvala iba potrebné informácie.
Napríklad?
My sme naozaj verili, že Západ chce rozdeliť socialistický blok, že ide o kontrarevolúciu a že obyvatelia Československa potrebujú našu pomoc. Nepochybovali sme, že je to pre ich dobro nevyhnutné.
Takže ste s vojenským zásahom počítali?
Aby ste boli v obraze – tesne pred augustom 1968 som absolvoval skúšky na Frunzeho vojenskej akadémii v Moskve a vrátil sa späť do NDR k svojej rote. Takmer okamžite nás presunuli bližšie ku hraniciam s Československom, neďaleko dediny Čierny Potok. Bolo to začiatkom júla. Už vtedy sme sa venovali bojovej príprave s ohľadom na konkrétny terén. Mali sme pripravenú maketu so všetkými obcami, mostmi a vyznačenými trasami. Celú trasu od Čierneho Potoka do regiónu Domažlice sme vedeli takmer naspamäť. Topografické mapy som už nepotreboval.
To nevyzerá ako podanie pomocnej ruky bratom, ale ako dôkladná príprava na vojnu.
Keď vojaci dostanú nejakú úlohu, vždy sa pripravujú aj na krízovú situáciu. Čo ak sa nám nepriateľ postaví na odpor? Čo, ak je rovnako múdry a chytrý a možno chytrejší, než my? S týmto jednoducho musíte rátať. O tom je vojenská stratégia. Z toho, že ideme do Československa, viacerí z nás nemali dobrý pocit. Ale s tým, že sa bude strieľať a ľudia budú umierať, sme naozaj nepočítali.
A s čím ste počítali?
Žiaľ, na oboch stranách prišlo k stratám. Viete, každý vojak pri fasovaní munície dostal po dva granáty a šesťdesiat nábojov, pričom sa pod to museli podpísať.
Prečo?
Kvôli zodpovednosti. Podľa rozkazu velenia sme mohli strieľať len v prípade otvoreného útoku a nielen tak, ako sa komu zachce. V tomto opatrení vidím snahu zamedziť nerozvážnym krokom vojakov. Celá operácia sa veľmi dobre a veľmi dlho pripravovala. Každý však vedel len tú časť, ktorú podľa najvyššieho velenia potreboval. Kompletný obraz chýbal.
Nemali ste pochybnosti?
Bol som brilantným dôstojníkom. Po roku a pol v armáde som bol z veliteľa čaty povýšený na veliteľa roty, čo je dosť neobvyklé. Aktívne a vedome som propagoval myšlienky komunistickej strany. Bolo mi úprimne ľúto toho, čo sa dialo v Československu. Do poslednej chvíle som dúfal, že k vpádu našich vojsk nedôjde. Som vojak a vojaci plnia rozkazy.
Kedy ste napokon prekročili hranice Československa?
Nad ránom pri obci Čierny Potok, pričom závora bola otvorená a nablízku nebol žiadny pohraničiar. Takéto „pozvanie“ sa nám zdalo podozrivé. Predpokladali sme, že je okolie asi zamínované. Nebolo. Na námestí v samotnej obci svietilo svetlo a po okrajoch cesty stáli ľudia. So zatajeným dychom som čakal na ich reakcie. Mávali nám a hádzali kvetiny. Napätie zo mňa opadlo.
Ticho pred búrkou?!
Presne tak. Pri prejazde v meste Stříbro nám cestu zatarasili mladí ľudia. Nemohli sme sa pohnúť ani doprava, ani doľava a nemohli sme ani cúvať. V rannom šere to bolo nebezpečné. Na môj povel sme zastavili, ale motory sme nechali bežať. Priestor v úzkej uličke, obkľúčenej úzkymi domami, sa veľmi rýchlo začal plniť výfukovými plynmi. V zlomku sekundy som rozhodol a zavelil: „Plný plyn!“ V tom smrade sa nedalo dýchať, a tak ľudia odišli preč, pravda, s nadávkami a zaťatými päsťami. Cesta bola uvoľnená, ale ďalším dedinám sme sa už radšej vyhýbali.
Pochopili ste, že tu nie ste vítaní?
Podobný odpor ľudí nás zaskočil, no času na premýšľanie nebolo. Sústredili sme sa na plnenie úloh. Bol som presvedčený, že je to len dočasné, Myslel som si, že si na nás zvyknú. Opak bol pravdou.
Ako sa to prejavovalo?
Napríklad, potom ako sme sa usadili v cieli – cieli pri Domažlici, potrebovali sme doplniť zásoby pitnej vody. Išli sme teda do najbližšej dediny k pumpe, a tú vlastným telom bránila staršia pani. Kričala, že ak chceme vodu, tak nech ju zbijeme. Na toto sa prizerali starší muži, pričom jeden z nich mal fotoaparát. Asi to chcel nafotiť. Museli sme sa otočiť naprázdno.
Naozaj ste boli takí láskaví? Existuje mnoho krvavých dokumentárnych záberov, ktoré nehovoria o prístupe v rukavičkách.
Pozrite sa. Tank je stroj určený pre ťažký terén. Keď ide veľkou rýchlosťou po vydláždených uliciach, nestihne spomaliť pred zákrutou a prevráti sa. Môže sa stať, že naberie auto. Jazdili rýchlo, pretože sa z bodu A do bodu B sa museli presunúť v určitom časovom limite. Ďalšie zábery vznikali pri prekonávaní zátarás. Vtedy dochádzalo k nezmyselným zraneniam, ktoré, žiaľ, končili aj fatálne.
Kedy ste vlastne pochopili, že nie ste tí dobrí, ktorí zachraňujú?
Viete, keď som sa po rokoch, presnejšie v roku 1987 vrátil späť do Československa, bol som už veliteľom sovietskej Strednej skupiny vojsk a mal som pod sebou vyše sedemdesiattisíc vojakov. O dva roky neskôr naše politické vedenie jasne povedalo, že vojenský vstup do Československa bol politickou chybou.
Bolo aj podľa vás?
Musel som si to priznať aj ja.
Po nežnej revolúcii sa rozhodlo, že sovietski vojaci odídu. Ako ste to brali?
Vtedy som počas jedného z interview na otázku, či odídu sovietski vojaci, odpovedal: „Iste.“ Hneď na druhý deň som mal telefonát z Moskvy, pýtali sa ma, či chystám odsun. Odvolal som sa na zmluvu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR so slovami, že žiadnu Ameriku som predsa neobjavil. Viete, odsun takého množstva vojakov nebol jednoduchý. V Sovietskom zväze bola ťažká ekonomická situácia, bola éra deficitu. Potraviny v obchodoch sa vymieňali na pridelené kupóny. Vojaci, ktorí sa mali vrátiť späť do ZSSR, sa vlastne ani nemali kam vrátiť, pretože nemali kde bývať. Bolo to ťažké.
Vy ste odchádzali ako posledný vojak.
Je to tak. Bolo to v roku 1991 a odchádzal som s pocitom dobre splnenej úlohy. Historická spravodlivosť zvíťazila. Sovietski vojaci odišli z Československa. No bolo mi ľúto, že karta sa otočila a obyvatelia krajiny nás vnímali celý čas ako okupantov.
Kto je Eduard Arkaďjevič Vorobjov
Narodil sa v Voroneži na juhozápade Ruska v roku 1938. Bol posledným veliteľom sovietskych vojsk, ktoré boli v Československu od invázie v auguste 1968. Pred sedemnástimi rokmi sa odmietol zúčastniť na vojenskom konflikte v Čečensku a odišiel do dôchodku. V rokoch 1999 – 2007 pôsobil ako poslanec ruského parlamentu za stranu Zväz pravicových síl. Má ženu, dve dospelé deti a vnúčatá.