Niektoré životné príbehy sú napínavejšie ako tá najneuveriteľnejšia fikcia. A rozhodne by stáli za sfilmovanie (podobne ako oceňovaná snímka Koza a osude boxera Petra Baláža). Prinášame osudy troch slovenských športovcov, ktorí zažili vrchol, no neraz aj odvrátenú stranu osudu.
PRÍBEH PRVÝ: Päťdesiatnik v tele dvadsiatnika
Zázrak. Dar od Boha. Výnimočný prípad. Takto tituluje drobného chlapíka asi každý, kto sa s ním osobne stretne. Na čele s jeho manažérom, trénerom a mentorom v jednej osobe – Dušanom Ďubekom: „Ja som sa tiež venoval dlhé roky kulturistike a také niečo som naozaj ešte nevidel.“
Reč je o Adamovi Cibuľovi, päťnásobnom majstrovi Európy v kulturistike, za ktorého genetickú výbavu by mnohí profesionáli, obrazne povedané, vraždili. Veď ako inak možno nazvať telo, ktoré sa napriek rozkolísanej životospráve a piatim krížikom na chrbte dokáže za niekoľko mesiacov dostať do formy, ktorú mu závidia dvadsaťroční borci?
Napriek tomu si jeho majiteľ nežije v pohodlí a o každé euro a príležitosť sa musí pobiť. Jeho príbeh pripomína tak trošku nekonečnú juhoamerickú telenovelu – úspechy striedajú pády, medaily prekladajú exekúcie, obdobia beznádeje tvrdá príprava. A božská trpezlivosť Dušana Ďubeka. Práve on pred rokmi svojho bývalého spolužiaka vytiahol z rómskej osady na výslnie amatérskej kulturistiky.
A práve on sa dvakrát svätosväte zaťal, že pre Cibuľu už nepohne ani prstom. Dôvody? Adamova nedisciplinovanosť. Ani nie v tréningu, ten berie veľmi poctivo. Ale keď vám zverenec, do ktorého investujete čas aj vlastné peniaze, jednoducho bez vysvetlenia nepríde na preteky či iné dohodnuté akcie, položíte si otázku, prečo to vlastne robíte.
Jednou z odpovedí sú nespochybniteľné danosti Adama Cibuľu. Už jeho prvý veľký úspech – titul majstra Európy prišiel po ôsmich mesiacoch prípravy. Dnes ich má na konte päť, k tomu dva bronzy z majstrovstiev sveta. A pred sebou ďalší svetový šampionát, kde sa predstaví medzi mladíkmi, ktorým by mohol byť otcom.
„Do novembra všetko podriaďujeme tréningu, potom sa uvidí,“ hovorí Ďubek. Hoci za mnohé „prúsery“ si podľa neho Cibuľa môže sám, nepraje mu ani okolité prostredie. „Nežijeme v dobrom meste. Niekedy mám pocit, akoby sa niektorí z Adamových neúspechov až tešili,“ vysvetľuje tréner. „Napriek tomu, že ho všetci poznajú, nemôže si nájsť robotu. Aj nám už veľakrát niečo sľúbili, no vždy to išlo do stratena,“ ťažká si. A pritom je podľa neho Adam Cibuľa naozaj známa persóna. „Kamkoľvek prídeme, ľudia ho poznajú, zastavujú ho a chcú sa odfotiť či porozprávať. Či sú to domáca Hnúšťa, Košice alebo Bratislava.“
Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Koza Ivanom Ostrochovským, ktorý mapuje neľahký osud boxera Petra Baláža, TU.
PRÍBEH DRUHÝ: Predal medailu, no verí v lepšie časy
Spojnica nasledujúceho príbehu s tým, ktorý sa odohráva na filmovom plátne, je takmer metaforická. Poradcu a trénera Petra Baláža v snímke Koza si totiž zahral ďalší skvelý boxer. S osudom, ktorého sínusoida nápadne pripomína ten Balážov. Ján Franek bol veľký talent na mnohé športy, najmä z kategórie ľahkej atletiky. No zlákalo ho čosi iné.
„Rád som pozeral akčné filmy a z olympiády najradšej súboje v boxerskom ringu,“ spomína rodák z Gbelian. Medzi povrazy sa tak čoskoro vydal aj on. S boxom začínal v Martine, deväť titulov majstra Československa ho posunulo na olympiádu do Moskvy v roku 1980. Hoci nepatril medzi najväčších favoritov, príjemne prekvapil počínaním v ringu a tiež umiestnením. Bronzom nadviazal na medailovú žatvu Júliusa Tormu (zlato v Londýne 1948) a Jána Zacharu (zlato v Helsinkách 1952). Bol to posledný veľký výsledok slovenského boxu na medzinárodnej scéne. A, žiaľ, aj vrchol (nielen) športovej kariéry mladého boxera.
Popularitu vystriedali problémy. Keď totiž skončil aktívny šport, každodenný život priniesol starosti. Osudným sa Franekovi stala práca ochrankára v jednom zo žilinských kasín. Boxer podľahol hráčskej vášni, do automatov vynosil tisíce. Keď sa k tomu pridal alkohol, nasledoval aj niekoľkomesačný pobyt vo väzení. Olympijský medailista prišiel o prácu, o byt, dokonca aj o medailu.
A prišlo pomyselné dno – zo špičkového športovca sa stal bezdomovec. Tento príbeh však zatiaľ nemá hollywoodsky happyend. I keď Ján Franek tvrdí, že svitá na lepšie časy. „Bývam v ubytovni, niekedy tam vypomáham a mám ešte niečo rozrobené,“ vysvetľuje do telefónu očividne „rozveselený hlas“. „Áno, sem-tam si trochu vypijem, ale veď každý máme svoje problémy,“ dôvodí muž, ktorý svoj debut na filmovom plátne ešte celý nevidel. „Len zopár záberov. Samozrejme ma potešilo, keď ma režisér Ivan Ostrochovský oslovil. Opäť som si mohol navliecť rukavice a na chvíľu akoby sa vrátili staré časy,“ hovorí. Aké budú tie nové, ťažko povedať. Azda len dúfať, že naozaj lepšie.
PRÍBEH TRETÍ: Bronzový skok s cenou zlata
Štyridsaťtri. Presne toľko rokov už Slovensko čaká na atléta, ktorý pod piatimi kruhmi siahne na najvyššie méty. Teda presnejšie na atlétku. Tou poslednou bola žena, ktorej meno skloňujú už len športoví odborníci. „Kucina“, rozumej Eva Kucmanová, dnes Šuranová, sa po skončení aktívnej kariéry z verejného života trochu stiahla, no atletiku sleduje dodnes.
„Bola som taká ani ryba ani rak,“ smeje sa dnes už takmer sedemdesiatnička. Ako bolo vtedy zvykom, trénovala všetko - od behov až po skok do diaľky. No práve zaň si v Mníchove 1972 „zaslúžila“ bronzovú medailu. Malo to však háčik. Presnejšie hneď niekoľko háčikov. Evu totiž výkony kvalifikovali už na olympiádu v Mexiku v roku 1968.
„Potopili ma naši vlastní slovenskí funkcionári. Sľúbili im nejaké zájazdy, keď nominujú českú bežkyňu,“ spomína osemnásobná majsterka republiky. „Asi o dva roky potom mi jeden z nich volal a ospravedlnil sa mi.“ Do Mexika nakoniec cestovala len ako športová turistka. S tretrami a teplákmi v batohu. „Do poslednej chvíle som ich presviedčala, že mám formu, aby ma pustili do súťaže.“ Márne. Ako však dodáva, aspoň sa nadýchala olympijskej atmosféry. „A videla som slávny skok Boba Beamona (8,90 m je dodnes druhým najlepším v historických tabuľkách, pozn. redakcie). Mala som pocit, že vari nikdy nedopadne a preskočí celú jamu,“ smeje sa Eva Šuranová. Rozhodla sa, že o štyri roky „tú jamu“ preskočí ona.
Osud sa však postaral, aby to opäť nebolo príliš jednoduché. Dva roky pred olympiádou sa jej narodila dcérka a dva mesiace pred hrami dostala zápal ischiatického nervu. „Behala som výborne, ale nemohla som sa poriadne odraziť.“
Vtedy jej poradili doktora, ktorý jej ponúkol riešenie. Obstrek chrbtice mal však „malé“ riziko. „Povedal mi, že ak to trafí, pôjdem na olympiádu. A ak nie, tak sa pol roka nebudem môcť pohnúť. Dal mi dve minúty na rozhodovanie, pamätám si, že som úplne prepotila návlek na posteli (tá vec v ordinácii).“ Súhlasila a v Mníchove skákala.
Hoci dnes by za podobnú medailu z olympiády dali športovci všetko, Eva nad bronzom ohŕňala nosom. „O zlato ma pripravili rozhodcovia, po údajnom prešľape nezostala žiadna stopa,“ spomína na sklamanie. Pachuť ešte zhorkla, o pár dní po jej zisku palestínski teroristi uniesli a zavraždili jedenásť izraelských športovcov.
Nasledovalo ešte niekoľko výborných výsledkov, potom však dostala vyššiu prioritu rodina. „U špičkových športovkýň je to vždy ťažká voľba, chcela som však mať tri deti, čo sa mi aj splnilo,“ vysvetľuje. Kvôli nim nestačila ani dokončiť štúdium trénerstva. A tak šport zostal už len záľubou a peknou spomienkou.
„Neľutujem to, dodnes ma niekedy zavolajú na besedu či na stretnutie. No dianie sledujem už len z diaľky.“ A jej odkaz súčasným slovenským atlétkam? „Dievčatá, tak ma už konečne niektorá preskočte