Viac než desatina ľudí na svete podľa Organizácie spojených národov (OSN) v súčasnosti nemá čo dať do úst a hladuje. Na druhej strane štúdie ukazujú, že sme na tej istej planéte schopní vyhodiť tretinu všetkých vyprodukovaných potravín do odpadkového koša - či už pri produkcii, skladovaní a balení potraviny, v obchodoch alebo v našich domácnostiach.
A scenáre do budúcna sa podľa augustovej analýzy z dielne Boston Consulting Group (BCG) takisto nečrtajú priaznivo. Z analýzy vyplýva, že v roku 2030 budeme žiť vo svete, v ktorom za jednu sekundu vyhodíme 66 ton potravín.
Inými slovami, o vyše desať rokov pôjde do koša niečo cez dve miliardy ton jedla za rok. V prepočte na doláre, je to akoby do ľuftu vyletelo ročne jeden a pol bilióna dolárov. V súčasnosti ročne vyhodíme „iba“ 1,6 miliardy ton jedla, čo predstavuje 1,2 bilióna dolárov.
Ak múdry Šalamún pomenoval vtedajšie pomery slovami „márnosť nad márnosť“, pre tie dnešné by zrejme slová hľadal ťažšie. A problém nie je len v tom, že niektorí ľudia v jednej časti sveta hladujú, zatiaľ čo tí v druhej jedlom enormne plytvajú. Na to, aby sme potravinu vyprodukovali, potrebujeme čerpať prírodné zdroje.
Do koša preto neputuje len samotná potravina, ale za spomínanými tonami a biliónmi sa schováva všetka voda, pôda či energia, ktoré pri jej výrobe či dopestovaní využijeme alebo minieme. Pri produkcii jedla, ale v konečnom dôsledku aj pri spracovaní odpadu z neho vznikujú aj emisie skleníkových plynov. Tie podľa článku The Guardian tvoria až osem percent zo všetkých ľuďmi ročne produkovaných emisií. Čiže: vyhadzovaním potravín míňame prírodné kapacity a ničíme životné prostredie.
Kde hľadať vinu?
Mnohí ludia majú predstavu, že najväčšími „hriešnikmi“ v celom reťazci sú supermarkety. Ako však napovie graf nižšie, v skutočnosti tvoria najzradnejšiu časť reťazca jeho začiatok a koniec. Inými slovami, globálne sa najviac jedla vyhodí pri produkcii potravín a ich skladovaní (a podľa grafu aj najviac uhlíkových emisií). Pri následnom predaji je potom tých strát menej - supermarkety sa snažia straty minimalizovať, aby si neznižovali zisky. Následne sa však zvýšia na konci reťazca - teda u nás doma. A pribúdajú s tým, koľko nadmerne jedla nakupujeme a ako ho (ne)stíhame zjesť.
Na jednej strane globálny Juh a rodová nerovnosť…
No aj tu treba rozlišovať: v rozvojových a chudobnejších krajinách sa najviac plytvá pri produkcii. A podstatnú úlohu v tom zohráva aj rodová nerovnosť. Podľa Medzinárodnej analytickej skupiny zameranej na stratu a vyhadzovaniu jedla (IFLFWSG) napríklad v subsaharskej Afrike stoja ženy až za 70 percentami produkcie potravín, pri spracovávaní jedla je to dokonca až 90 percent.
Pomery v tamojších spoločnostiach sú však nastavené tak, že ženy dostávajú len zlomok príjmu, ktorý by im podľa objemu vynaloženej práce prináležal (desať až tridsať percent), nemôžu spolurozhodovať o produkčných pravidlách, ťažšie sa dostávajú k prírodným zdrojom či k priestorom, kde by potraviny uskladňovali. A nemajú znalosti o efektívnejších postupoch pri výrobe jedla či o najnovších technológiách, ktoré už v dnešnej dobe dokážu efektívne zabrániť tvorbe zbytočnému potravinovému odpadu.
Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) by zrovnoprávnenie žien priamo viedlo k tomu, že by sa počet hladujúcich žalúdkov na planéte znížil o sto až stopäťdesiat miliónov. K šetreniu na odpade by tak napomohlo jednak priamo finančne podporiť tamojších farmárov, respektíve farmárky, či investovať do infraštruktúry a nových technológií.
...a na druhej strane globálny Sever a blahobyt
Naopak, v bohatších krajinách, kde sa potravín vyrobí najviac a najviac sa ich aj vyhodí, si plytváme jedlom predovšetkým na konci produkčného reťazca. Obchody však v tomto ťahajú za kratší koniec a vinu treba hľadať v prvom rade v samotných konzumentoch a ich spotrebiteľskom správaní. Častokrát toho totiž nakúpime viac než (s)potrebujeme, a ten šťastlivý kus jedla, ktorý prešiel všetkými normami a predpismi a čaká nás v regáli, jednoducho zjesť nestihneme a skazený ho vyhadzujeme.
Čoraz bohatší ľudia zároveň začínajú byť náročnejší na svoj jedálniček. „S rastúcim blahobytom vyžadujú ľudia viac rôznorodého jedla. Takého, ktoré nie je lokálne. Preprava jedla potom zvyšuje riziko, že sa potravina znehodnotí a vyhodí,“ vysvetľuje Unnikrishnan. Z toho vyplýva, že dopyt po lokálnych potravinách, ktoré nemusia absolvovať náročné cesty okolo sveta, by napomohol v snahe nezväčšovať množstvo vyhodeného jedla.
Organizácia FAO rozlišuje medzi takzvaným food loss a food waste. Prvé znamená stratu jedla v zmysle, že jedlo sa znehodnotí buď v množstve alebo vo svojej nutričnej či ekonomickej kvalite a po konzumovaní môže ohroziť ľudské zdravie. Food waste, teda vyhadzovanie jedla, znamená, že sme sa potraviny zbavili inak ako konzumáciou. Hoci spĺňala štandardy, vedomím rozhodnutím zostala neskonzumovaná a bola vyhodená, prípadne nedbanlivosťou podľahla skaze či prekročila expiračnú dobu a museli sme ju vyhodiť.
Obchody vedia s odpadom zatočiť
Najmenej odpadu vzniká pri spracovávaní a balení jedla.Hneď potom nasledujú obchodné reťazce. Tie častokrát musia čeliť prísnym potravinovým reguláciam a štandardom.
Typickým príkladom je neštandardný vzhľad potravín, ktorý mnohokrát bráni potravinám dostať sa do regálov. Úspešne to vyriešili napríklad supermarkety Tesco. „Minulý rok sme predstavili sortiment netypického ovocia a zeleniny pod názvom ´Perfectly Imperfect´, ktorého sa od uvedenia predalo až 1,4 milióna kíl. Naším cieľom je pomôcť dodávateľom predať aj neštandardne tvarované ovocie a zeleninu, ktoré by inak skončili v odpade už u pestovateľa,“ vysvetlila pre HN Globálne PR manažérka slovenského Tesca Lucia Poláčeková.
Zároveň dodala, že Tesco supermarkety spolupracujú s charitami a potravinovými bankami. Nepredané jedlo, ktoré je ešte vhodné na konzumáciu, tak podľa jej slov putuje k ľuďom v núdzi.
Globalizovaný svet - globálne riešenia
Platí, že ak by sme na svete v tomto momente zachránili iba štvrtinu z vyhodeného jedla a predišli zbytočným stratám, najedlo by sa podľa FAO 870 miliónov hladujúcich. Podľa Unnikrishnan sa však alarmujúce čísla dajú zmierniť len efektívnou spoluprácou. „Tento problém sa nevyrieši jedincom či jednou krajinou,“ uzatvára Unnikrishnan. Zaangažovať do riešenia by sa preto mal svet ako celok.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
