Ľudia sťahujúci sa za prácou v Rusku pracujú viac než domáci a dostávajú menej. Navyše v uplynulých rokoch čelia aj čoraz nepriaznivejšiemu pracovnoprávnemu prostrediu. Tamojšie štátne orgány totiž skomplikovali proces registrácie a dokumentácie cudzincov v krajine. Práve kvôli tomu sú dnes zraniteľnejší a čelia zneužívaniu zo strany zamestnávateľov, vízových agentúr či dokonca skorumpovaných úradníkov.
Juhoruský Krasnodar je magnetom pre zahraničných migrantov – zvlášť pre tých zo Strednej Ázie, Ukrajiny a Moldavska. Napríklad v roku 2017 ich tam prišlo bezmála 590-tisíc. Mnoho z nich spoznalo túto oblasť pri prípravách na Olympijské hry 2014 v Soči, meste v Krasnodarskom kraji, pričom niektorí z nich sa rozhodli zostať tam natrvalo.
Aj keď hospodárske možnosti, ktoré Krasnodar ponúka, cudzincov aj naďalej priťahujú, v reálnom živote sa často stretávajú s množstvom problémov. Od zneužívania a vykorisťovania až po inštitucionálnu xenofóbiu.
Počas Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2018, ktoré sa konali okrem iných ruských miest aj v Krasnodare, sa uskutočnilo niekoľko rozhovorov s občanmi Uzbekistanu a Tadžikistanu. Tí v nich poukázali na veci, ktoré musia vydržať, aby mohli v Rusku zostať na čo i len krátky čas bez toho, aby im hrozila deportácia z krajiny. Ich mená boli z bezpečnostných dôvodov zmenené.
Registrácia migrantov a ich práca
Aby sa mohli cudzinci legálne zdržiavať na území Ruska, musia sa do siedmich až deväťdesiatich dní zaregistrovať na príslušnom úrade – v závislosti od krajiny, z ktorej pochádzajú. V súvislosti so zvýšením bezpečnosti počas majstrovstiev sveta úrady túto dobu pre všetkých cudzincov skrátili. V oblastiach, kde sa konali majstrovstvá sveta, mali na to v máji a júni iba tri dni. Pokiaľ to niekto nestihol, riskoval pokutu či vyhostenie z krajiny.
Ak sa cudzinec rozhodne zostať v Rusku a začať tam pracovať, musí podpísať zmluvu so zamestnávateľom. Následne musí od úradov získať patent (platí pre občanov z krajín s bezvízovým stykom) alebo pracovné povolenie (týka sa občanov z krajín s vízovým režimom).
Ďalšiu skupinu tvoria občania krajín Eurázijskej ekonomickej únie, ktorí nepotrebujú ani patent, ani pracovné povolenie a postačuje im pracovná zmluva. Občania Tadžikistanu a Uzbekistanu však musia požiadať o patent a to najneskôr do tridsiatich dní od vstupu do Ruska. Ak ho nezískajú, môžu dostať pokutu či byť deportovaní so zákazom návratu do krajiny na nasledujúcich päť rokov.
Patent si tiež vyžaduje pravidelne každý mesiac nemalú finančnú čiastku, ktorá sa naprieč ruskými regiónmi líši. V Krasnodarskom kraji tento poplatok v súčasnosti činí 3615 rubľov (cca 49 eur).
Takú sumu dokáže zarobiť zahraničný pracovník s dobre platenou prácou (napríklad v stavebníctve) za štyri až osem dní. Pracujúce migrantky, ktoré sú zvyčajne zamestnané v službách, takáto suma väčšinou núti k nadčasom – k plneniu povinností, ktoré sú nad rámec ich pracovných zmlúv, preberajú extra povinnosti, pracujú desať a viac hodín denne sedem dní v týždni.
Aj napriek veľmi náročnej povahe práce v stavebníctve pracujú muži zo Strednej Ázie zamestnaní v tomto sektore často nadčasy a za nižšie mzdy, než dostávajú ich ruskí kolegovia. Keď Sobirjon a Huseijon (nie sú to ich skutočné mená) kvôli nezamestnosti opustili Tadžikistan, našli si prácu pri ťažkej peci na predmestí Krasnodaru. Ich pracovný deň tam trvá dvanásť hodín, v porovnaní s deviatimi hodinami, ktoré pracujú ruskí robotníci.
„Robíme rovnakú prácu ako oni, robíme dokonca viac, ale dostávame len polovicu. Nevieme, prečo je to tak,“
„Robíme rovnakú prácu ako oni, robíme dokonca viac, ale dostávame len polovicu. Nevieme, prečo je to tak,“ hovorí Sobirjon. Zatiaľ to však napriek očividným nedostatkom nevníma ako diskrimináciu. Má totiž prácu, vďaka ktorej zarobí sumu, o ktorej by vo svojej vlasti ani nesníval.
Okrem toho sa však musí vysporiadať s neustálou hrozbou policajnej kontroly. Keďže mu jeho zamestnávateľ nepomohol s registračným procesom, on a Huseijon sa museli obrátiť na sprostredkovateľov. Tí súhlasili, že im za poplatok „pomôžu“.
Jeden z týchto sprostredkovateľov teraz tvrdí, že kvôli problémom vyplývajúcim z prečinu, ktorý predtým údajne vykonali, musia dnes platiť viac. „Sprostredkovateľ povedal, že som spáchal nejaký druh priestupku, že som vraj predtým načas nezaplatil za patent. A to aj napriek tomu, že som všetko zaplatil včas a z Ruska som odišiel ešte pred vypršaním patentu.
Teraz sprostredkovateľ hovorí, že musím zaplatiť ďalších dve tisíc rubľov (cca 27 euro) ako pokutu,“ vysvetľuje Sobirjon. „Pomôže mi zaregistrovať sa cez známeho, ktorý pracuje na migračnom úrade, ten dá pečiatku na potvrdenie o príchode a zadá moje meno do databázy. Ak by som sa teraz nezaregistroval, môj šéf by ma mohol prepustiť.“
Jeho priateľ Huseijon je v podobnej situácii. „Pred niekoľkými rokmi som pracoval v Soči na výstavbe nákupného centra. V roku 2015 som sa rozhodol do Soči vrátiť. Strávil som tam skoro tri mesiace, potom som šiel na päť dní do Abcházska. Odtiaľ som šiel cez Soči domov. Teraz mi tvrdia, že mám priestupok v databáze migračnej služby. A to aj napriek tomu, že som v Rusku nebol viac ako 90 zo 180 dní. Sprostredkovateľ mi sľubuje vyriešenie tohto problému – za príplatok.
Pochybujem však, že hovorí pravdu, keďže som prišiel 9. júna a normálne mi povolili prekročiť ruské hranice. S priestupkom v registri by som do krajiny vstúpiť nemohol,“ tvrdí Huseijon. Podstatné je, že kvôli tomu dodnes nemá dokumentáciu v poriadku. „Pracujem bez patentu – inak by som nemal z čoho zaplatiť všetky náklady spojené s registračnou procedúrou.“
Keďže už obaja tadžickí priatelia meškali s registráciou a vzhľadom k zrýchlenej registrácii cudzincov počas majstrovstiev sveta, obaja súhlasili, že každý z nich zaplatí sprostredkovateľovi extra 17-tisíc rubľov (cca 231 euro) za rýchlejšie vybavenie úradných záležitostí.
Na oplátku museli sľúbiť, že to spravia bez bločku.
Sprostredkovateľ im dal na poplatok zľavu z pôvodne požadovaných 19500 rubľov. Avšak na oplátku museli súhlasiť, že to spravia “bez bločku”, bez potvrdenia o zaplatení, ktoré by im dalo možnosť v prípade podvodu získať peniaze späť. Aj napriek zjavným rizikám tejto transakcie stále dúfali, že sprostredkovateľ využije svoje kontakty na polícii, aby pre nich zaistil papiere.
Tie pritom nie sú vôbec výnimočné. Napríklad v decembri 2017 orgány činné v trestnom konaní v Krasnodarskom kraji odhalili štruktúru, ktorá zahŕňala policajtov, vrátane zástupcu riaditeľa migračného oddelenia v Prikubanskom okrese v meste Krasnodar, ktorí pod zásterkou rôznych fiktívnych spoločností zaregistrovali okolo 3500 cudzincov.
Všetky tie registrácie sa následne stali neplatnými. Sobirjon si je týchto rizík vedomý, tvrdí však, že nemá inú možnosť. „Uvedomujem si, že takáto registrácia môže byť falošná, ale nemám inú možnosť. Budem sa musieť pred políciou skrývať.“
Podobné skúsenosti majú aj mnohí ďalší migranti, ktorí pri snahe zaregistrovať sa museli prejsť zložitou a neprehľadnou byrokraciou za pomoci „firiem“, ktorých cieľom je na nich zarobiť. Nie je preto prekvapením, že žiadateľov neraz zneužívajú, zanechávajú ich s dlhmi nechávajú žiť v neistote. Iným sa darí lepšie, najmä pokiaľ sú ich zamestnávatelia ochotní podporiť ich pri registrácii, hoci aj tí neraz musia pri pri zabezpečovaní patentov využívať služby sprostredkovateľov.
Profilovanie na základe rasy a polícia
Profilovanie na základe rasy zo strany polície je v regióne dlhodobým problémom. Polícia sa primárne zameriava na obyvateľov Strednej Ázie a ruských občanov zo Severného Kaukazu. Celkom jasne sa to dalo vidieť pred olympijskými hrami v Soči, kedy polícia otvorene priznala, že jej príslušníci boli nasadení, aby zadržiavali a kontrolovali ľudí na základe príslušnosti k istým národnostným menšinám.
Rozsiahla kritika týchto akcií do istej miery viedla k zlepšeniu situácie. Zdá sa, že policajti zadržiavajú príslušníkov národnostných menšín menej často ako predtým, ale títo ľudia aj naďalej zostávajú voči úradom zraniteľní.
„Polícia ma často zastavuje, pravdepodobne preto, že nie som Rus. Vezmú ma na policajné oddelenie a po kontrole ma pustia,“ hovorí Sobirjon. Vzhľadom na to, že jeho doklady nie sú stále doriešené, nachádza sa on, ale aj iní migranti s podobným problémom, vo veľmi neistej situácii.
Tú môžu zneužívať bezohľadní zamestnávatelia či polícia. „Viem o prípadoch úplatkov a vydierania, kedy veľa ľudí zaplatilo, ale ja osobne im nedávam žiadne peniaze. Keď ma policajti zastavia a žiadajú si odo mňa doklady, ukážem im ich bez otázok, pretože sa obávam, že ak by som chcel, aby sa preukázali a zdôvodnili, prečo ma kontrolujú, správali by sa agresívnejšie a mohli by ma zadržať. Snažím sa byť čo najzdvorilejší,“ opísal Odimjon z Tadžikistanu.
Ťažká budúcnosť pre migrantov v Rusku
Krasnodar a veľa ďalších regiónov silne závisia od pracovnej sily migrantov. Nepriaznivé prostredie ich však vystavuje neustálej hrozbe vykorisťovania, zneužívania a deportácie. Keďže zamestnávatelia mnohokrát nie sú ochotní prijať akúkoľvek zodpovednosť za papierovanie, migranti sú nútení hľadať sprostredkovateľov, ktorí sú schopní vytiahnuť z nich obrovské sumy peňazí.
Polícia zadržiava a stíha predovšetkým migrantov a nie ich zamestnávateľov.
To je situácia, ktorú umožňujú v súčasnosti platné, no zložité registračné postupy. Na druhej strane polícia zadržiava a stíha predovšetkým migrantov a nie ich zamestnávateľov, bez ohľadu na podmienky, v ktorých sú cudzinci nútení pracovať. Tým, že im napríklad hrozí vyhostenie za zmeškaný termín, majú zamestnávatelia v ruke naozaj silný nástroj útlaku.
Paradoxne, aj napriek rozsiahlym platným predpisom, dovolil súčasný systém mnohým sprostredkovateľským firmám nekontrolovane prekvitať. Vytvorenie multifunkčného migračného strediska v Krasnodare, oficiálneho kontaktného bodu medzi migrantmi a štátom, by im aspoň teoreticky malo umožniť prístup k potrebným dokladom priamo, bez vzniku dodatočných nákladov. Avšak v praxi má mnoho cudzincov stále pocit, že sa musí obrátiť na sprostredkovateľov. Pokiaľ táto situácia nebude vyriešená, desaťtisíce migrantov budú aj naďalej vystavení riziku zneužívania zo strany sprostredkovateľov, ich zamestnávateľov či polície.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid. Článok vznikol v spolupráci s Minority Rights Group International. Autor pôsobí ako konzultant v mimovládnej organizácii Human Rights Watch.
