Pre generácie Juhoslovanov bol slávnym partizánskym veliteľom a osloboditeľom. Pre cudzinu tiež diktátorom a neukojitelným sukničkárom. Josip Broz, ktorý od roku 1934 používal aj meno Tito.

Traduje sa historka, že v lete 1944 vytiahol britský ministerský predseda Winston Churchill na Josipa Broza Tita znenazdajky pištoľ. Stalo sa to v talianskom Neapole a podľa Churchilla išlo o obyčajný žart. Podľa iných to mala byť skúška, koľko toho vtedy najslávnejší partizánsky veliteľ Európy vydrží.

Bez ohľadu na to, či je táto príhoda pravdivá, Tito toho vydržal veľa.

Počas druhej svetovej vojny si s ním a s jeho armádou (na konci konfliktu ju tvorilo 800-tisíc ľudí a bola štvrtou najväčšou v antifašistickej koalícii) neporadil ani Hitler s Mussolinim. A po vojne úspešne vzdoroval požiadavkám Churchilla, amerického prezidenta Eisenhowera aj vyhrážkam sovietskeho diktátora Stalina.

Nielen vzdoroval, ale dokázal ich aj prežiť a udržať sa sám na vrchole moci až do svojej smrti v máji 1980. Prečo?

Proti prúdu, proti všetkým

Zrod Titovho desaťročia trvajúceho kultu vykresľujú desiatky kníh. V jednej z tých najabsurdnejších, v doslove partizánskych príbehov pre deti od Branka Čopiča, sa píše: "Tito zvíťazil, už nebol len obyčajný vojak. Milovaný hrdina z ľudu ukázal v najťažších časoch Juhoslávie toľko múdrosti, vernej lásky, veliteľskej sily a štátnickej prezieravosti, že z vôle ľudu prijal čestný titul maršala a nová Federatívna ľudová republika Juhoslávia ho ctí a miluje ako svojho zakladateľa, tvorcu a otca."

Niečo na tom skutočne bolo, pretože niekdajší juhoslovanský vodca dokázal lavírovať v čase vojny aj po nej medzi svetovými mocnosťami a vždy z toho vyšiel "víťazne".

Napríklad koncom novembra 1944 Churchill napísal: "Tito sa zachoval veľmi škaredo. A teraz samozrejme nemyslí na nič iné, ako na to, ako by urval pre prakticky komunistickú Juhosláviu aj Terst, Istriu a Rijeku a tak ďalej. Mám veľké problémy s včasným uskutočnením obratu vpravo ... "

Hoci juhoslovanským partizánom bola za vojny zhadzovaná britská a americká vojenská pomoc padákmi a oni vďaka tomu na seba viazali dvadsaťpäť nemeckých divízií, západné mocnosti svoj boj o rovnomerné rozdelenie vplyvu v Juhoslávii prehrali.

Tito totiž ako jediný z komunistických európskych vodcov spojil národnooslobodzovací boj so socialistickou revolúciou. Má teda na svedomí aj beštiálne vraždenie triednych nepriateľov, teda všetkých, ktorí komunizmus odmietali.

Juhoslovanskí partizáni však za vojny skutočne vynikali skvelými manévrovacími schopnosťami a miestne obyvateľstvo ich stále silnejšie podporovalo. Navyše ich vodca dokázal národy Juhoslávie presvedčiť (to tak ťažké nebolo), že svoju krajinu majú oslobodiť sami, a tvrdo odmietal cudzie vojská na svojom území. Nič na tom nezmenili ani vyhrážky, že ustane pomoc jeho vojakom. Východ i Západ vo vojne Tita potrebovali a on toho dokázal umne využiť.

Nedostal ho Hitler ani Stalin

Lepšie ako popis vojnových bitiek dokumentujú Titov život dva príbehy. Ako Hitler, tak Stalin ho totiž chceli nechať zabiť. Nepodarilo sa.

Josip Broz sa narodil 5. mája 1892 v chorvátskom Kumrovci vo veľmi chudobnej dedinskej rodine ako siedmy z pätnástich potomkov. Jeho otec bol Chorvát a matka Slovinka. Ako prezident však oslavoval narodeniny 25. mája a tento dátum mal zapísaný aj v oficiálnych dokumentoch.

K dvojitému dátumu narodenia prišiel omylom. Keď si mladý Broz po návrate z prvej svetovej vojny vybavoval nové doklady, zamestnanec sa pri vyplňovaní osobných údajov pomýlil a číslo vojenského regimentu, u ktorého Broz slúžil, zapísal ako dátum narodenia. Chybné číslo sa však nezmazateľne zapísalo do histórie.

Hitler, podnietený novými a novými úspechmi juhoslovanských partizánov, vydal rozkaz, aby bol Tito za každú cenu zadržaný. Zrodil sa plán Konský skok. Nacistická výzvedná služba zistila všetko potrebné - vrátane dátumu narodenia a toho, že sa Tito so svojím štábom nachádza v Drvare, meste v západnej Bosne.

Prepad parašutistov bol stanovený na úsvit 25. mája na základe predpokladu, že partizáni budú dlho do noci oslavovať veliteľove narodeniny. Tito však samozrejme nič neoslavoval, pretože sa narodil inokedy, a tak sa akcia zmenila na tvrdý boj a Titovi sa podarilo uniknúť.

V očiach vojnového víťaza Stalina bol Tito dlho "vzorným komunistom". Už v roku 1938 presvedčil sovietskeho vládcu o svojej úplnej lojalite a stal sa vodcom juhoslovanských komunistov. Po vojne však vypovedal Stalinovi poslušnosť a hnal krajinu vlastnou socialistickou cestou.

Píše sa rok 1948 a roztržka so Stalinom vrcholí. "Pohnem malíčkom a Tito zmizne." To vraj vyhlásil Stalin a rozhodol sa pre operáciu Jastrab. Počas roka 1952 sa dopilovávajú detaily atentátu a čaká sa len na Stalinov podpis. Smrť je však rýchlejšia na druhej strane. Sovietsky diktátor umiera bez toho, aby rozsudok nad bývalým priateľom Titom parafoval.

Vo východnej Európe vrátane Československa sa však o Titovi ešte roky hovorilo ako o "krvavom psovi" a roztržka skončila až v druhej polovici päťdesiatych rokov. Doma je však velebený s neobyčajnou úctou a je postavený takmer na roveň svätým. I keď - kto ho nevelebil, išiel do väzenia.

Život dobrodruha

Celý Titov život bol pestrý a dobrodružný. Pred druhou svetovou vojnou bol mnohokrát vo väzení, musel emigrovať, ale vždy sa vrátil. Niekoľkokrát sa oženil, mal desiatky mileniek a zanechal asi pätnásť potomkov - oficiálnych i neoficiálnych.

V súvislosti s vojnou potom tieto jeho vzťahy vyústili až v neuveriteľné veci: počas pobytu v južných Čechách v roku 1911 mal milostný vzťah so sudetskou Nemkou Lizou Spunerovou. Tá mu dala syna Hansa, ktorý neskôr zahynul ako nemecký vojak.

A práve v boji proti Títovým partizánom! Syn Žarka z prvého manželstva s Ruskou Pelageou Belousovovou, ktorú si vzal v roku 1919, bol ako partizán ranený a zostal invalidom. A jeden z jeho ďalších mužských potomkov, Slaviša, uzrel svetlo sveta v dobe bojov v roku 1942. Porodila ho Titova partizánka Davorjanka Paunovičová.

Aj napriek povesti sukničkára a autoritárskeho politika si Tito udržiaval vo svete svoje výnimočné postavenie, ktoré získal za vojny a potom svojím odporom ku Stalinovi. To mu vydržalo až do smrti. Keď v roku 1980 zomrel, prišlo viac politických celebrít ako na pohreb J. F. Kennedyho. Bez ohľadu na to, či si niekto myslel, že bol krvavý pes, či skvelý vojvodca.