Aj tridsaťri rokov od jej rozpadu a dvadsaťdva od skončenia vojny je v podstate nemožné absolvovať roadtrip po jej bývalom území bez toho, aby vám táto otázka obsadila myseľ. Kladie si ju vo svojej knihe Trochu oheň, trochu voda – Príbehy o Balkáne aj reportér Andrej Bán:
„Akým lepidlom ju dali dokopy? Krajinu, ktorá v sebe zahŕňala toľko nezlučiteľných pólov, emócií, tradícií, toľko rôznych výkladov prelomových udalostí, toľko vzájomne súperiacich a bojujúcich impérií.“
A pokračuje: „Len si to predstavte. Bohaté Slovinsko na samom severozápade, kde vyrábajú okrem iného aj špičkovú bielu techniku Gorenje, kúsok prosperity medzi Alpami a zálivom Jadranu, kde sa už vtedy žilo takmer ako v susednom Rakúsku.“
A na jej opačnom, južnom konci, „za vrcholkami Šar-planiny, pohoria na kosovsko-macedónskej hranici, vo svete pastierov, ktorí nikdy nezabudli, že okrem oviec a ozrutných strážnych psov treba mať aj kalašnikovy (či aspoň nejakú strelnú zbraň), pochopíte, že Slovinsko, ktoré ste opustili len pred pár dňami, patrí do úplne iného sveta. (...) A to všetko bola jedna Juhoslávia, Titova ríša bratstva a jednoty.“
V apríli uplynulo šesťdesiat rokov, odkedy sa tento muž vyhlásil za doživotného prezidenta krajiny, ktorú de facto stvoril. Na čom staval svoju vieru v úspešnú koexistenciu toľkých nes...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
