Napísala agetnúra AFP.

"Môj dom sa zrútil. Obaja moji bratia Patrick a Gregory sú mŕtvi a ich telá stále nenašli," opisuje svoju situáciu štrnásťročná Francesca. "Dúfame teraz, že nájdeme nejaký dom, kde by sa dalo prespať. Len dobrý Boh nám môže pomôcť," plače. So svojimi dvadsiatimi bratmi, sestrami, sesternicami a bratrancami strávila Francesca dnešnú noc na námestí Svätého Petra, po boku tisícov ďalších Haiťanov, ktorí prespávali na kusoch handier a na tom, čo práve našli. Navečer námestím prechádzal sprievod niekoľkých stoviek ľudí, ktorí naplno z hrdla spievali "Sláva Bohu".

Trosky a mŕtvoly
"Dopredu, vojaci Kristovi, vyslobodenie je na blízku," volali po francúzsky a tĺkli sa do lakťov a kolien rukami. Radostné procesie ostro kontrastovali s troskami všade okolo a mŕtvolami v uliciach.

Jeden z veriacich, dvadsaťročný Samuel Maxilis, opisuje zemetrasenie o sile siedmich stupňov Richterovej škály, ktoré v utorok neskoro popoludní zasiahlo aglomeráciu haitskej metropoly. "Všade padali celé bloky betónu. Ľudia plakali. Vyliezol som na akúsi nádrž, aby som zachránil svojho bratranca. Môj dom sa prepadol, nemôžem v ňom žiť," hovorí mladý muž, ktorý sníva o tom, že odíde na Kubu študovať medicínu. O niečo ďalej sa na schodisku kostola Svätého Petra modlí malá skupina v kreolštine: "Pane, príď nám na pomoc, Amen."

Haiti po zemetrasení

<< první < předchozí | další > poslední >>

Hľadanie nezvestných
Celit Saint-Jeanová sa k nim pripojila, aby u nich našla trochu útechy. "Spojenie bolo obnovené pred hodinou. Dozvedela som sa, že moja sestra a jej syn sú nezvestní," šepká päťdesiatročná učiteľka.

"Na ich dom spadla vedľajšia vysoká budova. Nenašli ich. Nevieme, či sú mŕtvi. Čakám, až sa rozvidnie, a pôjdem ich hľadať," hovorí.

V centre Port-au-Prince, ktoré sa zmenilo na utečenecký tábor, žiadajú tisíce ľudí zúfalo vodu, jedlo a lieky. Usídlili sa na hlavnej triede Champ de Mars neďaleko prezidentského paláca, ktorý sa zrútil.

Haiti nepozná šťastie
Milien Roud prišiel s manželkou a dvoma dcerkami. Spí tu na zemi a už 24 hodín nepozreli ani sústo. "Haiti je krajina, ktorá nepoznala šťastné chvíle," bedáka.

Špinaví, ranení a zúfalí utečenci si ako mohli postavili stany z kusov látok, ktoré našli. Spojení v nešťastí rozprávajú svoje príbehy. V podstate sú rovnaké: zničené domy, príbuzní mŕtvi alebo pochovaní pod troskami, blúdenie po meste. Všetci pozorujú neba v nádeji, že zbadá lietadlá s medzinárodnou pomocou.

"Ak nám chce medzinárodné spoločenstvo naozaj pomôcť, malo by nám dávať peniaze priamo, nie vláde," zdôrazňuje James, ktorý sa stará o tábor asi päťdesiatich ľudí. Za pomoci bratov sa tento dvadsaťjedenročný študent pustil do rabovania jedného supermarketu, kde zobral ryžu a vodu. Tú prideľuje po kvapkách príbuzným za závistivého pohľadu ostatných rodín, ktoré už druhú noc nebudú mať čo jesť.

Bez vody
"Za viac ako 24 hodín nám nikto, ani OSN, ani žiadny úrad, nedal ani pohár vody, "vyhlasuje haitský úradník Clément. Ulica je cítiť prachom a močom. Hodiny ubiehajú, teplota stúpa a situácia sa zhoršuje. Niektorí chodia piť špinavú vodu z verejných fontán.

"Tábory nie sú dobre vybavené, pretože pomoc neprichádza, a my máme strach spať v prepadnutých domoch. Ak začne pršať, bude to hrozné. Nemáme kam ísť," hovorí tridsaťročná zdravotná sestra Clarisse. Skupina starcov posedávajících na stoličkách zachránených z trosiek otupene hľadí na zástupy ranených, zmrzačených a plačúcich Haiťanov, ktorí okolo nich prechádzajú.

"Keď vidíme toľko mŕtvych detí, myslíme si, že sa osud pomýlil, myslíme si, že sme to mali byť my, kto mal zomrieť," hovorí sedemdesiatpäťročná Fortune Mynussová.

Zväčšiť mapu