Ešte nedávno sa zdalo, že Islamský štát je vojensky oslabený. Napriek tomu si dokázal udržať iniciatívu a teraz oslavuje rovno dvojitý triumf: minulý týždeň dobyl v Iraku mesto Ramádí a tento týždeň nasledovala starobylá sýrska Palmýra. Pre džihádistov to bude veľká vzpruha, pretože sa blíži prvé výročie ich chalifátu.
Ak je máj, mali sme byť v Mosule. Pred jarou Američania oznamovali ofenzívu proti Islamskému štátu v tomto meste na apríl. Islamský štát je teraz nielen v Mosule, ale čerstvo aj v Ramádí a v sýrskej Palmýre.
Dve víťazstvá v priebehu niekoľkých dní ukazujú, že niečo je zle. Ak útek tisícov irackých vojakov z Mosulu pred jedenástimi mesiacmi vyzeral ako nevysvetliteľné zlyhanie, únik celej brigády, na ktorú v Ramádí údajne útočili len štyri stovky džihádistov, ukazuje na systémovú chybu.
Má dve príčiny. Tá prvá: iracká armáda nebojuje, bojuje zle alebo bojuje málo. Amerika do nej naliala dvadsaťšesť miliárd dolárov, ktoré sa neprejavili. Bývalý náčelník vojenskej rozviedky, generál Andor Šándor upozorňuje, že je ľahké dodať veľa novej techniky, ale problémom môže byť výcvik.
Irak má zrejme dnes veľa mužov v uniforme, ale len veľmi málo vojakov. Problém je, že necítia lojalitu k štátu. Dobre sa dá tento rozpor ukázať v Afganistane: talibanci sú tvrdí bojovníci, zatiaľ čo tamojšia armáda a polícia sú ovce, hoci sú to úplne rovnakí Afganci. Vysvetlenie znie, že tí prví majú motiváciu a niečo, čomu veria a za čo im stojí bojovať. Tí druhí majú len uniformu. To vysvetľuje, prečo v Iraku početne slabí džihádisti valcujú armádu.
Šiiti proti sunnitom
K tomu sa v Iraku pridáva ďalší rozmer, ktorý je druhou príčinou systémového zlyhania. Iračania majú ešte jednu lojalitu - sunnitskú a šiitsku. Pretože štát po páde Saddáma Husajna ovládajú šiiti, nechcú pripustiť vytvorenie silných a dobrých armádnych sunnitských jednotiek. Nechcú ani dopustiť posilnenie sunnitov.
Pád Ramádí, mesta sto kilometrov od Bagdadu, nebol bleskom z čistého neba, ako by sa zdalo: IS ho "obliehal" viac ako rok, ale vláda nepomohla. Bolo pre ňu výhodnejšie nechať mesto krvácať. Sunniti chceli zbrane, aby sa mohli postaviť džihádistom, ale vláda im ich dala málo. Pre istotu.
Jej strategické ciele kopírujú záujmy iránskych šiitských bratrancov: držať sunnitov pri podlahe a zachovať si tak prevahu na zlome medzi šiitskym a sunnitským svetom, ktorý sa tiahne Irakom. Výsledkom je, že priekopa medzi sunnitským a šiitskym Irakom sa prehlbuje, krajina sa rozdeľuje. Pridajte k tomu Kurdov na severe a vidíte, že mapa sa pomaly trhá na tri kusy.
Teraz sa bude veľa hovoriť o tom, že by Amerika mala pritvrdiť a že letecké údery nefungujú. Zatiaľ však nezaznela alternatíva - okrem sci-fi návrhov na vyslanie amerických vojakov. To neprejde, bolo by to krvavé, za čo Amerike porážka IS nestojí. A minimalistická alternatíva, vyslanie kománd špeciálnych jednotiek, nevyrieši to hlavné: že iracká armáda nebojuje a uteká.
Palmýra je iný prípad
Pri analýze situácie na bojisku je potrebné oddeliť Palmýru a Ramádí. Každá porážka znamená niečo iné.
Palmýra nám hovorí, že Bašár Asad obetuje vzdialené a neobývané časti východnej Sýrie, aby sa sústredil na husto obývanú západnú časť krajiny, kde sú veľké mestá, priemysel a ťažisko Sýrie. Robí to preto, že už nemá silu, aby hájil všetko. Vojaci mu dochádzajú, takže ich dokonca musel najímať v Afganistane.
To, čo Asad odstriháva ako nedôležité, má však veľký význam pre Islamský štát, aj keď Palmýra je len mestom uprostred ničoho, ostrovom uprostred kamenistej púšte. Je však dôležitá pri pohľade na mapu. Amatéra nebude zaujímať, že ide len o púšť, opticky toto víťazstvo zaguľacuje územia IS, ktorý ovláda celú východnú Sýriu a tým dostal pod čiernu vlajku polku krajiny. Je to zlatý poklad pre agitátorov IS. Zdá sa väčší, úspešnejší a neporazitelnejší, aj keď to možno vôbec nie je pravda.
Zdroj: iDnes.cz