Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
08.09.2015, 12:27

Dvaja Slováci utiekli smrti a varovali svet. Slávna správa opisuje zverstvá nacistov

Útek dvoch slovenských Židov z Osvienčimu pomohol zachrániť mnohé životy. Ich správa je už dostupná aj v slovenčine.

"Tí slovenskí barbari im nedali žiadnu vodu!" povedal esesák, keď v Poľsku prebral transport Židov zo Slovenska. Aj toto zažil jeden z dvojice, ktorej sa podarilo ujsť z tábora v Osvienčime, ktorý je svetovo známy ako Auschwitz-Birkenau.

Osudným sa im stal rok 1942. Vtedy ich na Slovensku naložili do vagónov a odviezli ich smer Poľsko. Alfréda Wetzlera v apríli zo seredského tábora a Waltera Rosenberga - známeho aj pod menom Rudolf Vrba - v júni z tábora v Novákoch. Prežili všetky hrôzy a v apríli 1944 utiekli.

Za viac ako 10 dní chôdze prekonali takmer 100 kilometrov, prekročili slovenské hranice a dostali sa do Žiliny. Tam vyjavili pred tzv. Židovskou pracovnou skupinou skutočnú pravdu o nacistickom besnení.

Podľa ich výpovedí potom bola spísaná 32-stranová správa dnes známa aj ako Správa o Osvienčime a Brezinke či Osvienčimská správa. Jej text ihneď preložili do ďalších jazykov a distribuovali úradom na Západe, aby tak zabránili ďalším transportom a smrti desaťtisícov ľudí v plynových komorách.

Donedávna sa tento text na internete v slovenčine nenachádzal. Zmenil to až Ústav pamäti národa, ktorý ho minulý mesiac zverejnil.

Zomierali ako muchy

Wetzler priblížil, ako bol budovaný najväčší nemecký vyhladzovací tábor v Brezinke (administratívna súčasť osvienčimského tábora Nemcami nazývaná Auschwitz II Birkenau). Budovy, ktoré tam stáli už pred jeho príchodom, vybudovalo 12-tisíc ruských zajatcov. „Zvyšok Rusov prežíval v hroznom stave, bez ochrany pred zimou alebo dažďom v nedostavaných budovách. Zomierali ako muchy. Stovky a tisíce ich tiel boli pochované iba plytko, šíril sa z nich morový pach. Neskôr sme museli exhumovať ich ostatky a spáliť ich.“

Jeden liter vody z repovej polievky na obed a 300 gramov nekvalitného chleba večer, to bol denný prídel potravín. Pri brutálnom pracovnom nasadení to nemohlo v žiadnom prípade stačiť. Pracovné podmienky boli podľa Wetzlera „nepredstaviteľne tvrdé“ a každý deň sa jeho skupina 200 ľudí zmenšovala o 30 až 35 ľudí. „Množstvo z nich bolo jednoducho ubitých k smrti zo strany dozorcov.“ Nočný návrat z práce bol tiež veľmi nebezpečný. Okrem pracovného náradia a iných vecí museli väzni brať na 5-kilometrovú vzdialenosť aj telá mŕtvych.

V Brezinke bola dokonca zriadená nemocnica, i keď termín nemocnica je veľmi odvážny. „V skutočnosti nebola táto stavba nič iné ako zberné stredisko pre kandidátov na smrť. Všetci práceneschopní väzni boli poslaní sem. O nejakej lekárskej starostlivosti a opatere sa nedalo ani hovoriť. Mali sme tu asi 150 mŕtvych denne a ich telá boli poslané na kremáciu do Osvienčimu.“

„Selekcia“ - dnes bežný výraz, v Osvienčime nočná mora. Dvakrát týždenne, v pondelok a vo štvrtok, vybral táborový lekár väzňov, ktorí boli splynovaní a spálení.

Koľaje v tábore Osvienčim II Brzezinka. Snímka: TASR/AP

Zabití kvôli opuchnutým nohám

Rosenberg, ktorý sa dostal najprv do tábora v Majdanku, opísal brutalitu esesákov na konkrétnom prípade. „Tragický koniec postretol rabína Ecksteina zo Serede, ktorý trpel úplavicou a raz prišiel neskoro na apel. Vedúci skupiny ho chytil a ponoril mu hlavu hneď do prvej z latrín, potom ho oblial studenou vodou, vytiahol revolver a zastrelil ho.“

Do Osvienčimu sa Rosenberg dostal na vlastnú žiadosť koncom júna 1942. Spočiatku si myslel, že urobil dobre, ale s pribúdajúcim časom si uvedomil, že Osvienčim nie je o nič menším peklom. „Každý, kto mal opuchnuté nohy alebo bol veľmi zoslabený, bol oddelený od ostatných. Hoci som mal veľké bolesti, kontroloval som sa a stál som pred komisiou vzpriamene. 200 osôb vyhlásili za práceneschopných a okamžite boli poslaní do Brezinky a splynovaní,“ opísal svoj zápas o prežitie Rosenberg.

Počas nočnej zmeny mal Rosenberg možnosť vidieť, ako boli vybavované prichádzajúce transporty. Ľudia vo vagónoch nedostali vodu už niekoľko dní a boli úplne vyčerpaní. Približne sto z nich zomrelo už počas cesty. Úlohou Rosenbergovej skupiny bolo vyložiť z vagónov batožinu, mŕtvych a zomierajúcich. Mŕtvych a tých, ktorí nevládali stáť na nohách, nahromadili na kopu. „Komisia z politického oddelenia pokračovala v triedení približne 10 percent mužov a 5 percent žien, ktorí museli byť odvedení do táborov. Ostatní boli naložení na nákladné automobily, poslaní do Brezinky a splynovaní. Často sa stávalo, že malé deti hodili ešte živé do vozíkov spolu s mŕtvymi.“

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.