Väčšina ekonómov sa zhoduje, že otvorené ekonomiky dokážu v dlhodobom horizonte zabezpečiť blahobyt pre svojich obyvateľov lepšie než tie uzavreté. No zároveň sa mnohí obávajú, že obchod popri zaisťovaní rastu poškodzuje tých najchudobnejších a nie vždy prináša aj spoločenský rozvoj.
Výpovedným príkladom sú africké krajiny, z ktorých sa síce v posledných desaťročiach mnohé zapojili do liberalizovaného globálneho trhu, no ich situácia a situácia tamojších ľudí, a zvlášť tých najchudobnejších, sa nie vždy zlepšila. A niekedy sa dokonca zhoršila. Hovorí o tom aj štúdia Svetovej banky s názvom Does Trade Reduce Poverty? A View from Africa (Znižuje obchod chudobu? Pohľad z Afriky).
Autori štúdie Raju Jan Singh a Maëlan Le Goff sa pozreli ako súvisí chudoba s liberalizáciou obchodu. A teda otváraním hospodárstiev sa svetu. Zamerali sa pritom na 30 afrických krajín v období rokov 1981 až 2000, teda období, kedy došlo k veľmi výraznému posunu pri odbúravaní obchodných bariér.
Výsledky ich štúdie napovedajú, že obchod skutočne dokáže viesť k zníženiu chudoby, ale len za špecifických podmienok. Ak má krajina rozvinutý finančný systém a teda bankovníctvo či poisťovníctvo, ak je vzdelanostná úroveň v krajine vysoká a vláda stabilná.
Štúdia vychádza z jednoduchej logiky. Dostupnosť úverov je pre podnikanie a rozvoj obchodu kľúčová. Preto je potrebný rozvinutý finančný sektor, bez neho sa dá podnikať a vytvárať nové pracovné miesta len ťažko. Vyššie vzdelanie zas umožňuje lepší prechod od zle platených pracovných miest napríklad v poľnohospodárstve k lepšie plateným miestam vo výrobe či službách.
A napokon, zodpovedný investor sa obvykle rozhodne investovať len v krajine so stabilnou vládou a v širšom zmysle s určitou mierou vymožiteľnosti práva. Zároveň však fungujúci štát dokáže zoči-voči nadnárodným spoločnostiam zaistiť, aby sa jeho obyvatelia napriek rastu hrubého domáceho produktu neprepadali hlbšie do chudoby. Ak tieto podmienky krajina nespĺňa, môže podľa štúdie Svetovej banky vyššia otvorenosť dokonca prispievať k vyššej miere chudoby.
Liberalizovaný obchod ako všeliek?
Ekonóm a odborník na hodnotenie dôsledkov medzinárodných obchodných dohôd Clive George sa bližšie pozrel na to, ako sa liberalizácia obchodu prejavuje v praxi. Na jednej strane vyzdvihuje to, že liberalizácia obchodu, najmä priemyslu, dokáže zamedziť obchodným vojnám medzi krajinami, na druhej strane však upozorňuje, že podľa modelových štúdií sa ukázalo, že uplná liberalizácia obchodu by mala na globálnu ekonomiku ako celok hoci pozitívny, ale zanedbateľný vplyv.
Zároveň však prišiel na podobné výsledky, ako štúdia Svetovej banky. Úplná liberalizácia by totiž podľa neho nevplývala na všetky krajiny rovnako. Najviac by na ňu doplatili najmenej rozvinuté krajiny. V nich colné poplatky, ktoré sú predmetom liberalizácie, predstavujú v priemere 30 percent ich príjmov, zatiaľ čo v tých najrozvinutejších sa blížia k nule.
Ak o tieto príjmy prídu rozvinuté a rozvojové krajiny, dokážu sa s výpadkom vyrovnať. Pre najmenej rozvinuté krajiny by to však znamenalo výrazný výpadok, ktorý by sa zrejme odzrkadlil v tom, že by musel štát dávať menej peňazí na základné veci, ako je zdravotníctvo, školstvo či sociálne programy a tým si zahatal cestu k vlastnému rozvoju.
Napríklad taký Afganistan podľa Svetovej banky získava na dovozných clách až 36 percent svojich príjmov. A podobne sú na tom aj mnohé iné krajiny. V ich prípade otvorenie sa globálnemu obchodu nie je automaticky všeliekom.
Obchodná politika Európskej únie a USA - liberalizácia s ručením obmedzeným
Bohaté štáty, akými sú krajiny združené pod vlajkou Európskej únie, či Spojené štáty americké, sa snažia o liberalizáciu tých sektorov, v ktorých nemajú konkurenciu a zároveň odmietajú uvoľniť tie, v ktorých by konkurenciu mali. Na jednej strane tlačia na liberalizáciu obchodu s priemyselnými výrobkami, čomu sa chudobné štáty snažia brániť. No pri liberalizácii v poľnohospodárstve je tomu presne naopak. A ak aj zrušia clá pre najchudobnejšie krajiny, chránia vlastných poľnohospodárov štedrými dotáciami, ktoré najchudobnejšie krajiny nemajú.
Výsledkom toho, že Európa a Amerika dotujú svojich farmárov, sú lacnejšie európske a americké potraviny. To je síce príjemné pre európskych a amerických spotrebiteľov, no keď sa takéto lacné potraviny vyvážajú do iných štátov, tamojší poľnohospodári im nedokážu konkurovať a spoločnosti z bohatých krajín ich tak môžu vytlačiť z trhu a zaviesť vlastné, industrializované spôsoby poľnohospodárstva, narúšajúc pritom tamojšie spoločenské štruktúry, rovnako ako ekosystémy.
