Medzinárodný trestný súd ICC v Haagu minulý týždeň vydal zatykač na ruského prezidenta Vladimira Putina a komisárku Kremľa pre práva detí Máriu Ľvovú-Belovú. Súd ich začal stíhať pre únosy ukrajinských detí do Ruska, ktoré v ňom majú podľa viacerých zdrojov následne prechádzať „rusifikačným procesom“.
Ruskí predstavitelia, ako hovorkyňa ruskej diplomacie Marija Zacharovová či hovorca Kremľa Dmitrij Peskov, význam zatykača navonok bagatelizujú slovami, že Rusko nepatrí pod Rímsky štatút, na základe ktorého ICC vznikol, a teda pre Rusko nemá žiadnu právnu váhu.
Portál Meduza však priniesol informácie od osôb blízkych ruskej prezidentskej administratíve, ktoré priznávajú, že Kremeľ daný verdikt v skutočnosti náležite vyviedol z miery.
Zatykač na Putina v Kremli označili za „najneočakávanejší krok Západu“, na ktorý ruské orgány neboli pripravené a výrazne zmení aj prezidentove plány na nasledujúce mesiace.
V Kremli s takou možnosťou nerátali
Portál píše, že v rámci príprav na blížiace sa ruské prezidentské voľby sa Kremeľ tento rok chystal vykresľovať Putina ako „bojovníka proti Západu“, „obrancu krajín Latinskej Ameriky a Afriky pred koloniálnym útlakom“ a ako jedného „z hlavných vodcov multipolárneho sveta“.
Táto stratégia si však vyžadovala aktívne cestovanie po zahraničí, čo po vydanom zatykači už nebude pre Putina viac možné až do vyše 120 destinácií.
Približne toľko krajín totiž uznáva jurisdikciu haagskeho súdu ICC, a tak majú teraz povinnosť Putina zatknúť, ak dorazí na ich územie, a vydať ho ICC.
Zdroje blízke Meduze uviedli, že v Kremli teraz musia improvizovane prísť s riešením, ako zaistiť bezpečnosť prezidenta za týchto nových okolností. Priznávajú, že im zatiaľ nie je jasné, ako to dosiahnuť. „Dokonca aj SNŠ prestáva byť (pre Putina) bezpečným priestorom,“ uviedol jeden zo zdrojov.
Spoločenstvo nezávislých štátov je organizácia združujúca väčšinu z bývalých zväzových republík Sovietskeho zväzu. Medzi štáty tohto zoskupenia patrí napríklad aj Tadžikistan, ktorý uznáva jurisdikciu súdu v Haagu, a zatýkací rozkaz na Putina preto platí aj na jeho pôde.
Účastníci rozhovorov pre Meduzu pripomenuli, že napriek vojne proti Ukrajine, ktorú Rusko rozpútalo februárovou inváziou v roku 2022, Vladimir Putin cestoval do zahraničia pomerne pravidelne. Spomínaný Tadžikistan navštívil napríklad v lete 2022 spolu s Turkménskom a Iránom. Na jeseň zase napríklad zavítal do Uzbekistanu, Kazachstanu a Arménska.
Rana pre prokremeľskú propagandu
Podľa zdrojov z Kremľa boli takéto cesty veľmi dôležité, a to aj pre domácich konzumentov prokremeľskej propagandy. Tá na základe týchto návštev mohla občanom vyslať odkaz, že „Rusko má čoraz viac priateľov ako nepriateľov“ a že krajina zostáva „jedným z pilierov multipolárneho sveta“.
„Obmedzenia zahraničných návštev budú fungovať aj v opačnom smere. Pred vydaním zatykača boli (Putinove) cesty kombinované s cestami zahraničných lídrov do Moskvy. Teraz nebude možné udržiavať rovnakú frekvenciu stretnutí – nemôžete totiž neustále pozývať všetkých len k sebe,“ uviedol jeden zo zdrojov Meduze.
Ťažkosti so zahraničnými návštevami sa už začali. V auguste 2023 sa má v Južnej Afrike konať ďalší samit BRICS (spoločného hospodárskeho zoskupenia Brazílie, Ruska, Indie, Číny a Južnej Afriky). Juhoafrické úrady v tejto súvislosti oznámili, že zatykač ICC „vzali na vedomie“. Čo to presne pre Putinove zotrvanie na slobode znamená, nateraz ostáva otázne.
Rusko deportáciami porušuje medzinárodné právo
V minulosti bol zatykač ICC vydaný napríklad aj na prezidenta Sudánu Umara al-Bašíra, ktorý vtedy postavil haagsky súd pred zaujímavú právnu dilemu. V tom čase totiž vyvstala otázka, či ho pred vydaním nechráni imunita hlavy štátu. ICC však napokon rozhodol, že imunita sa na tento zatykač neuplatňuje.
Rovnaký úzus by tak mal platiť aj pre ruského prezidenta. Zatykač na Putina nie je časovo obmedzený, inak povedané, je doživotný, pretože zločiny proti medzinárodnému právu nepodliehajú premlčaniu.
Zatýkací rozkaz bol naňho vydaný za dva vojnové zločiny, ktoré závažne porušujú medzinárodné vojnové právo. Tie sa týkajú protiprávnej deportácie a presunu civilnej populácie. Hoci sú dostupné početné dôkazy aj o vysídľovaní dospelého obyvateľstva z Ukrajiny do Ruska, ICC sa podľa tlačovej správy pri rozhodnutí zameral na deportáciu detí.
Dôvod nie je úplne jasný. Jednou z možností je, že vzhľadom na to, že Rusi sa k deportáciám a prevýchove ukrajinských detí sami otvorene hlásia (prezentujú ich ako „humanitárnu kampaň“ na ochranu sirôt a detí opustených v oblasti bojov), ICC môže mať k tomuto skutku bohaté dostupné dôkazy. Ostatne, Mária Ľvová-Belová, ktorá je stíhaná spolu s Putinom, sama s pýchou hovorí o tom, ako si adoptovala ukrajinské dieťa z Rusmi okupovaného Mariupola.
Uprostred marca sa z Ruska podarilo repatriovať 17 ukrajinských detí. Malí Ukrajinci po návrate opísali podmienky aj manipulačné techniky, ktorým počas únosu čelili. Ruskí úradníci ich trestali za slová podpory a chvály voči Ukrajine a ich vojakom. Tiež ich presviedčali, že sa ich vlastní rodičia zriekli.
Jeden z unesených chlapcov, pôvodom z Chersonskej oblasti, o týchto slovách upovedomil svoju matku, ktorá nič podobné úradom nekomunikovala. Po nahnevanom telefonáte sa jej však dostalo reakcie, že ukrajinské deti pod opaterou Moskvy sa tak či tak nevrátia späť do vlasti, pretože sú už „deťmi Ruska“.
Nútené deportácie pritom nie sú v ruskej histórii ničím novým. Príkladom z nie tak dávnej minulosti je nútené presídľovanie obyvateľov z Ukrajiny aj ďalších štátov ZSSR do jeho riedko osídlených častí. HN v minulosti robili rozhovor s Ukrajinkou Sašou, v ktorej prípade tieto praktiky zasiahli obe strany jej rodiny.
„Okolo rokov 1919 – 1920, keď bola moja prababka malé šesťročné dievčatko, žila v malej dedinke v Poltavskej oblasti. Sovietske úrady sa však rozhodli ju a jej rodinu, spolu s mnohými ďalšími Ukrajincami, presídliť do vzdialených častí Kazachstanu. Nebolo to dobrovoľne, išlo o násilnú deportáciu. Mnoho ľudí počas nej zomrelo na rôzne choroby a od hladu,“ opísala Saša pre HN. Druhá časť jej rodiny, ktorá žila v Dnepropetrovskej oblasti, bola približne v rovnakom čase vysťahovaná zase do ruského mesta Orenburg.
Pripravení na ochranu ekonomiky, nie však reputácie
Medzinárodným zatykačom za súčasné deportácie ukrajinských detí sa tak Západu zrejme podarilo obísť hlavnú oblasť, na ktorej obranu sa Rusko sústredilo, a tou je tamojšia ekonomika a jej ochrana pred sankciami. Napokon už v roku 2014, v čase rusko-ukrajinskej vojny na Donbase, nariadil Putin šéfke centrálnej banky Elvire Nabiullinovej, aby z tamojšieho hospodárstva vytvorila „ochrannú pevnosť“, ktorá odolá vonkajším šokom a bude mať nahromadené dostatočné rezervy.
Ešte mesiac pred vpádom na Ukrajinu šéfa Kremľa požiadali o stretnutie jeho najbližší ekonomickí poradcovia, ktorí ho chceli varovať pred možnými dôsledkami západných sankcií. Odborníci vtedy ešte ani len nerátali s reálnym rozsahom Putinovho plánu, ktorý zahŕňal rozpútanie totálnej vojny proti Ukrajine, nielen uznanie nezávislosti dvoch samozvaných republík na Donbase.
Už taký krok podľa nich mal podnietiť Západ k drvivým sankciám. Putin však „prednášku“ podľa zdrojov Financial Times nechcel zobrať do úvahy, a namiesto toho sa opýtal na riešenie. Od úradníkov už samotné zvolanie stretnutia vyžadovalo veľa odvahy. Povedať šéfovi holú pravdu – že jediným riešením je neeskalovať napätie s Ukrajinou – mu už zrejme povedať nedokázali.
Aj vzhľadom na to, ako ruská ekonomika zatiaľ odoláva bezprecedentným sankciám zo strany Západu, možno usúdiť, že v Moskve sa naplno zamerali na karty, ktoré im ostali v rukách. Úradníci sa pohrali s rôznymi scenármi hospodárskych obmedzení a vo výsledku na ne našli rôzne (dočasné) záplaty.
Ako pripomína iDNES, prvej dáme ruskej ekonomiky Nabiullinovej sa od spomínaného roku 2014 skutočne podarilo zhromaždiť obrovské finančné rezervy, bez ktorých by Rusko nemohlo súčasnú inváziu susedného štátu viesť.
Niektorí západní analytici hneď po prvej vlne západných sankcií počítali, že prepad ruského HDP bude dosahovať až 15 percent. Oficiálne údaje však napokon hovoria „len“ o dvoch až štyroch percentách v závislosti od zdroja. Rubeľ sa po minuloročných jarných otrasoch stabilizoval a prebytok štátneho rozpočtu vďaka príjmom z predaja ropy a plynu prudko vzrástol.
Začiatkom tohto roka sa síce začali rozpočtové ukazovatele Ruska výraznejšie zhoršovať, avšak zatiaľ to na spočiatku predpovedaný hospodársky kolaps stále nevyzerá. Na to, že záplaty ruskej ekonomiky môžu žať úspech z krátkodobého, ale nie z dlhodobého hľadiska, upozorňuje mnoho ekonomických analytikov.
Niektorí tvrdia, že ak zostanú v platnosti dostatočne dlho, Rusko čaká osud Kuby, a teda bude čeliť výraznému technologickému zaostávaniu za vyspelým svetom. To je však hudba budúcnosti. Nateraz to vyzerá tak, že práve podkopávanie Putinovho postavenia vo svete spôsobom, akým to dokázal zatykač z Haagu, prinesie Západu hmatateľnejšie výsledky podstatne skôr.