Aljona Getmančuková je popredná odborníčka na ukrajinskú zahraničnú politiku a euroatlantické vzťahy. Stala sa prvou ukrajinskou novinárkou, ktorá spovedala amerického prezidenta, publikovala v The New York Times, vo Financial Times alebo v Politicu. Dnes stojí na čele kyjevského think tanku Nová Európa.

So svojím tímom pripravila plán Bezpečnostnej matrice Ukrajiny, ktorý teraz propaguje u európskych politikov. Minulý týždeň rokovala s poradcami Emmanuela Macrona, počas pražskej konferencie Forum 2000 rokovala s českými diplomatmi.

V dokumente nazvanom Bezpečnostná matrica Ukrajiny píšete, že všetky cesty k ukončeniu vojny vedú cez bezpečnostné garancie. Znamená to, že Kyjev nepristúpi na žiadne mierové rozhovory s Ruskom, kým ich od západných spojencov nedostane?

Presne tak. Bezpečnostné záruky sú pre Ukrajinu zásadnou otázkou. Jednak na urýchlenie konca vojny, jednak ako prevencia pred budúcou agresiou. Pod pojmom bezpečnostné záruky v prvom rade myslíme pozvánku do NATO a začatie prístupového procesu. A to aj keby malo ísť o postupné pristúpenie, teda že by pozvánka platila pre celú Ukrajinu v medzinárodne uznaných hraniciach, ale prístupový proces a platnosť článku 5 by sa vzťahovali iba na územie pod kontrolou Kyjeva. Zvyšok územia by sa súčasťou NATO stal v budúcnosti, až nad ním diplomatickou cestou alebo prostredníctvom zmien v Rusku získame kontrolu.

Ako model môže slúžiť západné Nemecko, ale to je len referenčný bod. Ukrajina je jedinečný prípad. Západonemecký model nazývame čiastočným vstupom do NATO, pretože vtedy došlo iba k pozvaniu západného Nemecka. V prípade Ukrajiny hovoríme o postupnom pristúpení. A bolo by dobré, keby Ukrajina dostala pozvánku ešte za administratívy prezidenta Bidena, pretože by to významne upevnilo jeho odkaz.

Zelenskyj predstavil plán víťazstva. Prvým bodom je pozvanie do NATO

Ako o tom chcete presvedčiť Američanov? Na samite vo Vilniuse to boli predsa najmä Spojené štáty a Nemecko, kto sa postavil proti pozvaniu Ukrajiny.

Áno, ale my sme sa nevzdali. Samit vo Vilniuse nás síce sklamal, ale neodradil. Začali sme vysvetľovať našim americkým a aliančným partnerom, že bez ohľadu na to, ako si predstavujú koniec vojny – či už prostredníctvom rokovaní alebo vojenským riešením, či už vojnu vnímajú ako beh na dlhú trať alebo maratón s niekoľkými prestávkami –, sú bezpečnostné záruky úplne zásadné.

Budeme potrebovať členstvo v NATO alebo iné možnosti obsahujúce elementy spoločnej obrany, teda prítomnosť spojencov na našom území. Takou alternatívou by mohla byť bilaterálna bezpečnostná dohoda, akú USA uzavreli s Japonskom alebo Južnou Kóreou. Ale NATO považujeme za najdôveryhodnejšie a najschodnejšie riešenie. A tiež lacnejšie, než je napríklad model Izraela, ktorému Amerika musí každý rok poskytovať značnú sumu vojenskej pomoci.