Podľa vás je obezita aj chorobou duše...

Áno. Ale pozor! Nie vždy a nie každá. Niektorí pacienti s extrémnou obezitou často zajedajú stres alebo nejaké nepríjemné zážitky. Budujú si tak obranu pred vonkajším svetom. Ak sa podarí s psychológom alebo s psychiatrom vyriešiť, čo ich trápi, sami od seba potom schudnú bez toho, aby sa extra snažili. Na druhej strane, ak sa ich operáciami alebo prísnymi diétami budeme snažiť priviesť k schudnutiu, môže to byť pre nich veľmi nekomfortné, pretože v tom tele potom nevedia žiť a je im v ňom nepríjemne.

Archív HN

​Je niečo, čo sa u pacientov, s ktorými sa v ambulancii stretávate, opakuje?

Vždy je tam nejaký nepomer príjmu a výdaja energie. Máme v sebe nastavený nejaký genetický vzorec pre metabolizmus, ktorý nám umožňuje vydávať energiu v čase pokoja, po pohybovej aktivite. A pacienti, ktorí sú veľmi obézni, majú takzvaný úsporný genotyp (genotyp je súbor všetkých génov, s ktorými sa človek narodí a ktoré určujú vlastnosti jeho organizmu, teda napríklad aj to, akú má postavu, pozn. red.).

Úsporný genotyp? Čo to znamená?

Ak majú nejakú fyzickú aktivitu, ich telo sa po námahe veľmi rýchlo dostane do pokojového stavu. Zatiaľ čo u mnohých chudých stačí, aby sa hodinku prebehli a ešte 24 hodín potom ich telo vydáva teplo a energiu. Hovorí sa tomu pozáťažová termogenéza, čiže schopnosť tvoriť teplo po pohybe. Obézni pacienti ju však majú kratšiu. A ak k tomu trpia diabetom 2. typu, majú ju skrátenú ešte viac. Odporúčať im teda každý druhý deň pohybovú aktivitu je v zásade nevýhodné. Účinnejšie by bolo, keby mali fyzickú aktivitu denne – intenzívnejšiu a v kratších intervaloch. Trikrát denne po 10 minútach je pre nich efektívnejšie ako raz za dva dni hodina.

Teda to im odporúčate?

Väčšinou nie, pretože cvičiť trikrát desať minút každý deň je dosť náročné, to sú pacienti len ťažko schopní dodržiavať. Vždy sa snažíme hľadať kompromis, čo sú schopní dodržať a čo by ešte bolo efektívne. A ďalšia vec. Pre väčšinu týchto obéznych pacientov je bežná redukčná diéta málo efektívna, ich telo

totiž pomerne dobre prežíva aj na nízkom energetickom príjme. A zase je za tým genetika. Teda schopnosť hromadiť prebytočnú energiu do tukových zásob, čím sa kedysi telo pripravovalo na hladomor a vojnu. Keď naši prapredkovia ulovili mamuta, bolo výhodné, aby vzápätí ich telo prestalo vydávať energiu. U niektorých obéznych pacientov je táto schopnosť – prispôsobiť sa nízkemu príjmu energie, teda diéte – extrémna.

Evolučná výhoda sa teda pretavila do ťažkej ​​nevýhody?

Áno. Tento genotyp, výhodný pre minulé stáročia a tisícročia, je v čase hojnosti nevýhodou. V každej generácii bolo kedysi jedno až dve obdobia, keď bola vojna, neúroda, hladomory... Vtedy naozaj platilo: „Kým budú tuční chudí, chudí budú studení.“ Pretože tí chudí väčšinou podľahli nejakým infekčným ochoreniam. Nemali energetické zdroje pre imunitný systém. Tisíce rokov to tak bolo... Chudí umreli, tuční prežili a mali deti. Dalo by sa teda povedať, že sa vyselektovala populácia, v ktorej sú potenciálne tuční takmer všetci. No bez toho, aby som sa chcel rúhať, posledných sedemdesiat rokov v tomto regióne nedostatok jedla nebol. Po tri generácie! Čo vedie k tomu, že dnes vážia pacienti aj 200 či 250 kg a veľa z nich je pritom prekvapivo schopných sa aj hýbať.

Posledné výskumy ukazujú, že telesná hmotnosť človeka a jej zmeny sú zhruba z 50 percent ovplyvnené geneticky. Genetika ovplyvňuje aj rozloženie tuku v tele. Do istej miery teda platí, že sklon k priberaniu je dedičný, hoci sa nededí priamo obezita, ale len určitá náchylnosť na jej vznik. Skutočne teda existuje aj akýsi gén pre tučnotu?

V súvislosti s obezitou sa hovorí o polygénnej dedičnosti. (To znamená, že pri vzniku obezity zohráva úlohu viac génov spolu s vplyvom prostredia, teda napr. s ľahkou dostupnosťou jedla, jeho nevhodnou skladbou, malou pohybovou aktivitou. Človek, ktorý má niektoré tieto gény, je na obezitu náchylnejší. To potvrdili aj štúdie na jednovaječných dvojčatách – aj keď každé žilo v dospelosti inak, ich hmotnosť bola podobná, pozn. red.) Len vo veľmi zriedkavých prípadoch, menej ako 1 : 5 000, môžeme nájsť gén zodpovedný za monogénnu obezitu (za nárastom telesnej hmotnosti, a to už od skorého detstva, stojí mutácia jediného génu, pozn. red.). Ale aby sme podľa génu dopredu vedeli, či bude dieťa tučné alebo chudé, to zatiaľ nie. Približne za 50 percent postavy totiž môže prostredie, ktoré genotypu umožní naplno sa prejaviť. Môžeme sa však pozrieť na rodičov a starých rodičov. Ak sú (boli) všetci, čo sa týka zabraného priestoru „výrazní“ až obézni, hoci majú 130 kg pri plnej fyzickej zdatnosti, ich potomkovia dnes pokojne môžu vážiť aj 250 kíl. Nemajú totiž toľko pohybu.

Tlak na to, ako vyzeráme, je dnes obrovský aj vplyvom sociálnych sietí. Čo však človeka prinúti k tomu, aby zaklopal na dvere obezitologickej ambulancie?

Spúšťačov je niekoľko. Prídu zdravotné problémy. Veľa naši...