Hádam môžem čitateľom prezradiť, že 9. februára oslávite 60 rokov...

Absolútne sa na ten vek necítim! Vôbec nechápem, ako je možné, že zrazu stojím na prahu šesťdesiatky, ubehlo to tak rýchlo...

Archív HN

​Ten vek zvádza k bilancovaniu, tak sa skúsme vrátiť späť. Je rok 1967, máte päť rokov, vyrastáte v panelákovom byte na košickom sídlisku Luník IV so svojím o štyri roky mladším bratom Petrom. Čo sa vám z toho obdobia vybaví?

Mala som kamarátku Danku Kažimírovú, s ktorou sme chodievali na prechádzky s detskými kočíkmi. Na svoj kočiarik som bola nesmierne hrdá. Dlho som po ňom túžila, a keď mi ho na Vianoce Ježiško doniesol, bola som najšťastnejšia na svete. Takže keď sa pýtate na mojich päť rokov, vybavia sa mi prechádzky s detským kočiarikom po sídlisku, kamarátka Danka a ako prežúvam svoju prvú držku v živote.

Bábiky a kočiarik chápem, ale kde sa tam vzala tá držka?

(Smeje sa) Chodili sme na dlhé prechádzky, takže sme v tých kočiarikoch okrem bábik mali aj kdejaké požívatiny. No a raz Danka vytiahla držku a dala mi ju ochutnať (smeje sa). A ešte sa mi vybaví, že sme boli šťastné a bezstarostné – presne ako deti v tomto veku majú byť. Hračiek sme nemali veľa, a keď už sme nejakú dostali, tak sme si ju veľmi vážili. Spätne si hovorím, že mama nás úžasne vychovala. Neraz sme išli okolo hračkárstva a my s bratom sme túžobne pozerali do výkladu. A keď nám mama vysvetlila, že na to momentálne nemáme peniaze, ani nám nenapadlo hádzať sa o zem či revať. Pritom dnes, keď som sama mamou, viem, ako jej to muselo trhať srdce (spolu s nostalgickým úsmevom sa jej na tvári v kútiku oka zaleskne slza). Žili sme skromne, ako väčšina ľudí v tej dobe. Lenže vtedy k šťastiu nebolo treba veľa a to, čo sme potrebovali, to sme mali, nikdy nám nič nechýbalo.

Tuším som vás dojala hneď v úvode...

(Smeje sa) To viete, to je tým vekom. Mňa dojmú už aj kreslené rozprávky, takže návrat do detstva je pre mňa príšerný doják (smeje sa).

Desaťročná Zuzka navštevovala ľudovú školu umenia, onedlho ste už vystupovali v Zlatej bráne. Chceli ste byť už vtedy herečkou?

Vôbec netuším, kde sa to vo mne vzalo, nikto z rodiny ma k tomu neviedol, ale vždy som bytostne túžila byť herečkou. Do ľudovej školy umenia na dramatický odbor k pani učiteľke Drotárovej som sa prihlásila bez toho, aby o tom rodičia vedeli. Inšpirovala ma moja sesternica Darina, ktorá na taký krúžok chodila.

Dobre som započula, že rodičia o tom nevedeli?

Nevedeli, rok som chodila tajne, až potom pani učiteľka prišla za mojimi rodičmi a sama im to oznámila s tým, že vraj mám talent, ktorý by bolo dobré rozvíjať, a tak by chcela, aby som chodila aj ďalej. A musím povedať, že obaja rodičia ma nesmierne podporovali, hoci trvali na tom, že sa musím aj dobre učiť. Prízvukovali mi, že stať sa herečkou nie je také jednoduché a mám myslieť na zadné vrátka.

A ako ste sa dostali do Zlatej brány?

Ako desaťročná som nakrútila v košickej televízii detskú inscenáciu Kvietok sedemlístok a na základe toho si ma dramaturgička a autorka Zlatej brány pani Alica Takáčová pozvala na talentové skúšky. Pamätám si z toho len obrovský stres a veľkú trému. Všetky hviezdy Zlatej brány ako Iveta Palčová, Imko Eperješi, Tamara Špaková, Giovani Colombi stáli okolo klavíra, kde ma pani Alica skúšala zo spevu a mne sa triasol hlas. Dodnes mám rešpekt, keď ma zavolajú spievať. Skrátka, v speve som nikdy nemala veľkú sebadôveru, hoci som neskôr vystupovala aj v muzikáloch.

Ako to vtedy v košickom televíznom štúdiu vyzeralo?

S Petrom Haberlandom sme robili konferenciersku dvojicu. Košická Zlatá brána bola veľmi populárna, vďaka nej nás poznali aj v Bratislave. A nielen tam, intervízne sa to vysielalo do všetkých krajín východného bloku. Bol to veľký fenomén. Ale my, deti, sme si žili svoje životy, vymýšľali sme hlúposti, občas sme ľudí zo štábu poriadne potrápili.

Do akého veku ste reláciu nakrúcali?

Asi do trinástich rokov. To zvykol byť taký horný limit, pretože išlo o program pre deti. Keď som však mala šestnásť, tak ma znovu pani Alica pozvala robiť dvojicu s J...