Ste vyštudovaný herec, ale diváci vás poznajú najmä z obrazovky televízie JOJ, kde moderujete a tiež ste jej „hlasom“. Jojka práve oslavuje dvadsať rokov. Keď by sme sa vrátili na úplný začiatok, čo sa vám vybaví?

Archív HN

​Ako som nakrúcal upútavky ešte predtým, než televízia vôbec začala vysielať. Bol som vtedy moderátor v prešovskom Rádiu Flash. Niekoho zaujal môj hlas a zavolali mi, či by som nechcel nahovoriť upútavky pre televíziu, ktorá ešte len vznikne. Spočiatku sme nahrávali v Prahe, čo v praxi vyzeralo tak, že som večer sadol na nočný lôžkový rýchlik, ráno som sa zobudil v stovežatej, kde som v štúdiách TV Nova – pretože vtedy boli TV Nova a TV JOJ sestry – načítal upútavky a šup naspäť do Prešova. Občas som letel lietadlom a niekedy po mňa dokonca prišlo auto so šoférom z Bratislavy.

Takže patríte v Jojke k veteránom, keďže ste začínali ešte predtým, ako televízia začala vysielať.

Áno, patrím medzi tých, ktorí pôsobia v tejto televízii najdlhšie. Údajne si ma vybral samotný Vladimír Železný spomedzi množstva nahrávok.

Ja vás registrujem od roku 2004, keď ste sa stali moderátorom programu Dievča za milión. Lákala vás predstava, že sa objavíte pred kamerami?

Nie, práveže som po tom vôbec netúžil. Jeden pekný deň mi zavolal vtedajší riaditeľ Jojky Milan Kňažko s tým, že chystajú špeciálny program a mňa si vie predstaviť ako moderátora. Za tie dva roky fungovania sa televízia stihla presťahovať z Košíc do Bratislavy, čo mi v tom čase pripadalo ako ďalšia prekážka, lebo som býval v Prešove. Napokon som však súhlasil, že prídem na kamerové skúšky, ale keď som videl všetky tie slávne a skúsené moderátorské tváre, ktoré prišli, tak som bol presvedčený, že nemám veľkú šancu. Čo ja si počnem medzi týmito tigrami, skúsenými televíznymi matadormi? Veď ma zožerú aj s topánkami (smeje sa). Ale keď už som prišiel, tak som bol odhodlaný to skúsiť. Povedal som si, že si z toho tak trochu spravím srandu a pred kamerou som bol taký ako pri vysielaní u nás v rádiu. Zrejme práve to zabralo, lebo ešte v ten deň mi volali, že presne to potrebujú – celkom iné moderovanie, ako bolo doteraz, vzdušné, s nadhľadom, niečo nové a dynamické.

Dievča za milión bola prvá reality šou na Slovensku, tento formát bol vtedy neopozeraná novinka. Mali ste predstavu, ako sa to má robiť?

Nie, vôbec. Nikto

z produkcie celkom presne nevedel, ako treba robiť reality šou. Hodiny a hodiny sme pozerali rôzne zahraničné úspešné aj menej úspešné reality šou a snažili sme sa pochopiť, ako ten mechanizmus funguje. Ale to sú tak subtílne veci, jednoducho, nedá sa dopredu povedať, či to zafunguje. Navyše, Dievča za milión bol síce pôvodný slovenský formát, ale mal prvky niekoľkých rôznych programov tohto typu z celého sveta, ktoré sme adaptovali na domáce prostredie.

Vtedy vyvolávali reality šou úplný ošiaľ. Boli ste na to pripravení?

(Krúti hlavou) Na to sa nedalo pripraviť. Produkcia nám hovorila, že davy budú šalieť, ľudia sa budú zaujímať o osudy finalistiek aj moju osobu, ale mne sa tomu nechcelo veriť. Ale vtedy som si to ani nemal čas nejako extra uvedomovať, bol to bláznivý kolotoč. Práca, rozhovory, neustále sa čosi okolo nás dialo. Celé sa to nekontrolovateľne valilo dopredu. To nebol obyčajný rozbehnutý vlak, ale TGV (vysokorýchlostný vlak, ktorý bežne jazdí vyše tristo kilometrov za hodinu, pozn. red.). Nedalo sa z toho vyskočiť. A diali sa nám naozaj šialené veci...

Čo také napríklad?

Spomínam si na jednu bizarnú príhodu. Presúvali sme sa s dievčatami na hotel, cestou sme zastali na benzínke a ľudia boli z toho takí hotoví, že nás tam zamkli a nechceli nás pustiť von! Pripadal som si ako v béčkovom americkom trileri. Šialené! Normálne sme si museli malou ľsťou vyjednať slobodu.

Čo to spraví s človekom, keď sa stane z večera do rána megapopulárny?

Niečo také by asi každého lízlo. Zrazu ma ľudia spoznávali na ulici, v obchode, kamkoľvek som prišiel, cítil som sa ako najslávnejšia postava na svete. Jasné, že mi to hladilo ego, také pocity som dovtedy nezažil. Ale myslím s...