Snažíme sa vysvetliť, čo sa medzi ľuďmi deje okolo televízneho seriálu a spomínania. Nepreskočím niečo dôležité, keď sa rovno spýtam na nostalgiu?

Na to, ako si dnes pripomíname deväťdesiate roky, sa dá pozerať z mnohých rôznych uhlov. Obdobie agresívnej ekonomickej transformácie po páde socializmu podľa mňa u mnohých ľudí vyvoláva skôr traumatické než nostalgické spomienky. Bolo to zložité obdobie a rôzni ľudia budú jeho príbeh rozprávať rôzne. Napriek tomu si myslím, že pojem nostalgia je v tomto kontexte namieste. O deväťdesiatych rokoch sa dnes začína hovoriť s novou sentimentálnosťou, vtedajšia móda sa stala novým retrom. A vlastne aj samotné slovo „devadesátky“ mi pripadá trochu nostalgické.

Archív HN

​Ako to myslíte?

O nostalgii sa niekedy hovorí, že je to periodizačná emócia. Aby sme mohli po nejakom období, či už vo svojom živote, alebo v dejinách spoločnosti, pocítiť nostalgiu, potom to obdobie musí byť pevne ukotvené v minulosti, jasne vymedzené a ohraničené. Vezmite si prvú republiku – toto obdobie sa do našej historickej pamäti vpísalo tak hlboko okrem iného preto, že je tak pekne ohraničené. Nostalgia nás núti periodizovať, uzatvárať. Pojem „devadesátky“ sa nám hodí práve preto, že je jasne vymedzený, má začiatok a koniec. Veci, ktoré sú stále príliš spojené s dneškom, v nás veľa nostalgie nevyvolávajú. Sú príliš skutočné. (Slovo nostalgia po grécky znamená túžbu po domove a ako psychologický pojem ich prvýkrát použil lekár, ktorý v 17. storočí diagnostikoval problémy švajčiarskych žoldnierov slúžiacich v cudzine, pozn. red.)

Takže si myslíte, že 90. roky sú v nejakom zmysle vykonštruované? Väčšina ľudí to asi berie tak, že je to všetko, čo sa stalo od roku 1989 do roku 1999.

Iste, rok 1989 bol z politického hľadiska pomerne významný, ale v roku 2000 sa, pokiaľ viem, žiadny zásadný dejinný zlom nekonal. My si však minulosť potrebujeme nejako ohraničovať a škatuľkovať. Deväťdesiate roky sú, samozrejme, sociálny konštrukt. Každý konštrukt slúži určitému účelu. Potrebujeme ho, aby sme dokázali tú dobu nejako uchopiť. To obdobie sa, samozrejme, spája s niektorými objektívnymi udalosťami, ako bola ekonomická reštrukturalizácia, ale je naivné si myslieť, že tu bol nejaký kolektívny zážitok.

​Tie časy prežívali inak mladí a inak starí, inak chudobní a inak bohatí, inak ľudia v mestách a inak ľudia na vidieku.

Sociálny konštrukt sú teda aj 60. roky?

Iste. Tie mali tiež šťastie v tom, ako sú pekne ohraničené a ukončené. Aj keď pre nás to možno také celkom šťastné nebolo.

Ako by ste všeobecne charakterizovali nostalgiu?

Je to špecifický druh emócie, pri ktorej si nostalgicky a láskyplne pripomíname nejaký okamih z minulosti a tak trochu túžime po tom, aby sme ho mohli prežiť znova. Sama osebe je nostalgia príjemná emócia. Často sa spája s pocitmi smútku, čo je v niečom paradoxné a robí to z nej jednu z najzložitejších emócií. Nostalgia nie je výsadou našej kultúry, podobné pocity zažívali ľudia naprieč všetkými kultúrami v priebehu dejín. Je súčasťou univerzálnej ľudskej skúsenosti.

Sú niektoré typy ľudí, ktoré majú k nostalgii väčšie sklony?

Súvisí to s vnímaním času. Niektorí ľudia – často mladí – vnímajú čas ako v podstate nekonečný. Títo ľudia v živote obvykle viac hľadia do budúcnosti, snažia sa získavať poznanie, vyhľadávajú nové skúsenosti, budujú kariéru. S nostalgiou často nemajú trpezlivosť. A potom máte, naopak, ľudí, ktorí vnímajú čas ako konečný, s pevne vymedzeným koncom, a hlboko si uvedomujú svoju smrteľnosť. Môže to byť v dôsledku staroby a...