Ako profesionálny diskdžokej ste začali hrávať ešte pred rokom 1989. Čo vtedy bolo treba na získanie príslušného povolenia?

Za socializmu každý, kto chcel vykonávať profesiu diskotekár, ako sa to vtedy oficiálne volalo, musel absolvovať takzvané prehrávky. Konali sa raz za dva roky. Prebiehalo to tak, že som sa postavil pred šesťčlennú komisiu a odohral som im diskotéku, ktorá trvala tridsať minút. Pozostávala z dvoch častí – tematickej a praktickej. V tematickej časti bolo treba 15 minút rozprávať o nejakom interpretovi, najčastejšie československom, pretože v tom čase nebolo možné propagovať západnú hudbu a už vôbec nie americkú. Takže sme mohli hovoriť o Mirovi Žbirkovi, Karlovi Gottovi, Marike Gombitovej, Helene Vondráčkovej a podobne. A potom nasledovala praktická časť, čo bola 15-minútová diskotéka pred komisiou.

Archív HN

​Už len samotná predstava je bizarná... Členovia komisie aj tancovali?

Ale kdeže! Komisia pozostávala zo šiestich pánov, spravidla vo veku okolo šesťdesiat rokov. Boli to stranícke kádre, ktoré sa na vás dívali a dávali pozor, či je to hudba zo socialistického bloku. Všetko muselo byť poplatné dobe a v súlade s ich predstavami. Na prvýkrát sa mi nepodarilo získať licenciu, mal som totiž v porovnaní so staršími dídžejmi hendikep – moje technické vybavenie bolo slabšie. Reproduktory, zosilňovače aj svetlá som mal podomácky vyrobené.

To ste robili aj svetelnú šou?

Jasné. Všetko presne tak, ako by to bolo na diskotéke. Keď som sa o licenciu pokúšal prvýkrát, bol som dosť mladý, nemal som ešte ani osemnásť rokov. Vypoklonkovali ma s tým, že sa im páči moje zanietenie, ale nech si dám dva roky čas na to, aby som „dozrel“.

To ste museli byť sklamaný. A o dva roky ste skúšky spravili?

Bol som sklamaný, ale vôbec ma to od mojej vášne a zanietenia stať sa dídžejom neodradilo. Keď som sa o dva roky vrátil, nemal som síce omnoho lepšie technické vybavenie, ale zato moje zanietenie narástlo. Keď som dohral, komisia si skepticky prezerala moju aparatúru a jeden z nich sa ma opýtal: „A čím by ste ešte vedeli zabaviť ľudí na diskotéke?“

Vôbec neviem, kde sa vo mne tá drzosť vzala, ale odpovedal som, že by som im repoval. „A čo je to to repovanie?“ spýtali sa a ja som im to teda predviedol. Pustil som si inštrumentálku a začal som do hudby po anglicky repovať (smiech).

Po anglicky? To ste si veru trúfli. Pomohlo to?

Mal som šťastie, lebo v tej komisii sedel pán Tokár, otec v súčasnosti veľmi známeho a renomovaného dídžeja Tokyho, ktorý hráva elektronickú hudbu. Pravdepodobne bol v komisii za SZM (skratka pre Socialistický zväz mládeže, čo bola organizácia združujúca mládež vo veku od 15 do 35 rokov, pozn. red.), lebo ako jediný nemal šesťdesiat rokov, bol výrazne mladší v porovnaní s ostatnými členmi. Mojím prejavom bol nadšený, zatlieskal mi, načo sa nesmelo k nemu pridali aj ďalší. Napoko...