Od roku 2015 pracujete na výskume, ktorý má odhaliť, či sa stres ľudí, ktorí prežili holokaust prenáša aj na ich potomkov. Ako vám napadlo skúmať práve túto skupinu ľudí?

Pracujem na neurológii, v rodine mám niekoľko psychiatrov a stretávam ľudí, ktorí holokaust prežili. Téma sa navyše dotýka aj mojej vlastnej rodiny. Rodičia môjho otca boli za vojny zavraždení. Okrem toho som si bol vedomý toho, že máme poslednú možnosť tých, ktorí prežili holokaust, skúmať. Značná časť z tých, ktorých sme v roku 2015 vyšetrili, už dnes nežije. Na výskume sa podieľa tím, v ktorom sú psychológovia, biomedicínsky inžinier, genetici a koordinuje ho antropologička.

Aký veľký súbor ľudí ste vyšetrili?

Do výskumu sa zapojilo 49 preživších, 86 ich potomkov a 88 vnukov a vnučiek a obdobný počet kontrol, teda rovnako starých ľudí z bežnej českej populácie, ktorí hrôzu ohrozenia života a života blízkych na vlastnej koži nezažili.

Mali všetci preživší, ktorých ste skúmali, podobný osud?

Väčšina z účastníkov bola v Terezíne a potom v niektorom z koncentračných táborov. Mnohí z nich zažili pochod smrti. Niektorí sa ale skrývali v horách na Slovensku alebo sa pripojili k partizánom.

Akí starí boli vyšetrovaní ľudia z prvej generácie?

Tí najstarší mali 95 rokov, priemerný vek bol 80 rokov. Za vojny teda boli deťmi, prípadne mladými dospelými. Deti väčšinou prežili schované u nežidovských rodín alebo v Terezíne a bezprostredné ohrozenie života teda zažili nepriamo.

Akým spôsobom ste ich vyšetrovali?

Účastníkov výskumu sme podrobili komplexným testom a to ako psychologickým, v rámci ktorých sme vyšetrovali depresie, stres a posttraumatický stresový rast, teda také to „čo ťa nezabije, to ťa posilní“, tak neurobiologickým. Všetkým bol odobraný genetický materiál a podstúpili magnetickú rezonanciu mozgu, aby sme zistili, či sa dlhodobý stres, ktorému boli vystavení, nejako podpísal na štruktúre a funkčnom prepojení ich mozgov.

A na čo ste prišli?

Psychologické testy ukázali