Pohľad na antibiotickú rezistenciu bol pred covidom veľmi varovný. Uvádzali ste dokonca, že už žijeme v postantibiotickom období. Zmenilo sa odvtedy niečo k lepšiemu?

Situácia sa skôr s covidom zhoršila, pretože na rezistenciu na antibiotiká sa trochu zabúdalo. Infekčné bakteriálne ochorenia možno neprebiehajú tak závažne, takže to ani nebolo veľmi medializované. Je to skôr taká tichá epidémia. Ale v každom prípade sa v našich podmienkach situácia výrazne zhoršila.

Je to zrejmé aj zo štatistických dát?

Áno. Každého pol roka robíme v rámci nemocnice tzv. prehľady rezistencie. Z nich vidíme, ako rezistencia narastá. Podobné výsledky vychádzajú aj z európskych databáz a pri niektorých baktériách je tam, bohužiaľ, nárast naozaj markantný. Keď to vezmem za Česko a Slovensko, došlo počas troch covidových rokov k nárastu rezistencie o 20 až 50 percent. To už je pomerne vysoké číslo.

Je to dané aj tým, že pri covide veľa ľudí bralo antibiotiká preventívne?

Časy boli dramatické a mnoho ľudí si myslelo, že antibiotiká s covidom niečo urobia. Užívali ich zbytočne, hoci išlo o vírusové ochorenie. Antibiotiká ľuďom nielen nepomohli, ale, bohužiaľ, podpísalo sa to práve pod nárastom rezistencie. Druhým faktorom bola skutočnosť, že dochádzalo k mnohým prevozom pacientov, u ktorých sa zhoršil stav, z jedného zdravotníckeho zariadenia do druhého. Paradoxne pri epidemiologických opatreniach, keď všetci museli mať ochranné obleky, vznikal falošný pocit bezpečia. Bol však chránený iba človek, ktorý mal na sebe skafander, zatiaľ čo baktérie ostávali napríklad na rukávoch oblekov a mohli sa prenášať na ostatných pacientov. To sa ukázalo pri šírení rezistentných baktérií ako zásadné.