Existujú prieskumy o tom, ako si väčšina z nás praje odísť zo sveta?
Deväťdesiat percent z nás si praje zotrvať v domácom prostredí obklopení svojimi blízkymi, ale skutočnosť je opačná. Väčšina ľudí umiera v nemocniciach alebo lôžkových zariadeniach. Spravidla by sme všetci chceli, aby bol náš odchod čo najrýchlejší a bezbolestný. Bojíme sa hlavne terminálnych fáz (fáz umierania, pozn. red.), pretože často vieme, aké dramatické to bolo u rodinných príslušníkov. Ideálne by bolo, keby to umieranie ani nemuselo byť. Život, a potom nič. Lenže tak to nie je. Málokomu je dopriate, aby zaspal a ráno sa neprebudil – čo je tragédia pre okolie, ale pre neho v podstate krásna smrť.
Predstavujeme si, že rodina bude s nami v poslednej fáze života bývať?
Áno, čo je v dnešných podmienkach, keď bývajú rodiny samostatne, celkom nereálne. Ale mnohí to riešia perfektne, keď už je prognóza zlá a koniec sa blíži, čo sa dá pri niektorých ochoreniach odhadnúť v priebehu niekoľkých týždňov, poskytujú podporu a sú so svojimi blízkymi aspoň nejaký čas. Sú rodiny ošetrujúce a nestarostlivé – také, čo napríklad bývajú v jednom dome, ale navzájom sa o seba nestarajú. Iné bývajú ďaleko od seba, ale dokážu starostlivosť zaistiť tak, že je to pre všetkých dobré.
Mení sa vekom predstava o konci života?
Ako človek starne, zmieruje sa s hocičím. Zatiaľ čo si napríklad v sedemdesiatke život v nejakom zariadení nevedel predstaviť, neskôr je sám doma zatvorený, už to nepovažuje za únosné a hovorí si, že mu v zariadení možno bude lepšie. Veľmi záleží aj na tom, aký komfort mu zariadenia ponúknu. Keby som mala pre seba kreslo, malú knižnicu, svoj obraz a príslušenstvo, potom si sama seba v nejakom zariadení predstaviť dokážem, ale už ťažko si viem predstaviť, že by ma nasťahovali k niekomu, koho som si nevybrala. Súkromie, jednolôžkové izby a zaistené všetky služby nie sú zatiaľ štandard, bohužiaľ.
Mne sa seniorské komplexy so záhradami a s lavičkami zdajú sympatické. Maľujem si realitu naružovo?
Možnosť súkromia je pre starších ľudí veľmi dôležitá, ale v domovoch pre seniorov sú ešte často dvoj- a viaclôžkové izby. To je problém, do takých by sa asi málokomu chcelo. Na druhej strane však chápem, že sú ľudia, ktorí budú spokojnejší s niekým ako sami. V každom prípade by to malo byť tak, aby si každý mohol vybrať.
Bojíme sa viac fyzickej alebo duševnej nemohúcnosti?
Každý inak. Dlhodobo sa vie, že všetci máme najväčší strach z fyzického utrpenia, z bolestí, dýchavičnosti, nemohúcnosti, bezmocnosti dostať sa z postele...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.