Naozaj sa toľko mladých ľudí cíti nespokojne vo svojom biologickom tele? A odkedy je nárast obzvlášť viditeľný?

Môžem vychádzať iba z našej klinickej skúsenosti. Som detská klinická psychologička, pracujem v Stredisku komplexnej terapie v Liberci spoločne so sexuológom MUDr. Vladislavom Chválom a polovicu týždňa vo svojej pražskej ordinácii. Približne od covidu sa obe naše ordinácie plnia neobvyklým tempom rodinami s dospievajúcimi, ktorí nezvládajú svoju rodovú dysfóriu, necítia súlad so svojím biologickým pohlavím. Je potrebné hneď poznamenať, že emočná nestabilita bývala vždy normálnou súčasťou dospievania. Avšak vysvetlenie, že je to tým, že sa narodili do zlého tela, je novinkou.

Prehlušiť bolesť duše bolesťou fyzickou: Ako zvládnuť dospievanie doslova na ostrí noža?

Myslíte si, že za to mohol covid? Prípadne ako k tomu konkrétne prispel?

Nepovedala by som, že samotný covid môže za dysfóriu a nedostatok radosti zo života takého, aký je. Dlhá izolácia zapôsobila na deti odlišne podľa toho, v akom veku ich zastihla, a tiež podľa toho, ako na tú neobvyklú situáciu reagovali rodičia. Niektoré rodinné väzby sa dokonca posilnili. Zrazu na seba mali veľa času, ktorého predtým nebolo dosť. Lenže deti na prahu puberty a adolescenti, povedzme tak medzi desiatym a sedemnástym rokom, bývajú už nasmerovaní z rodiny von. Na samostatnú orientáciu vo svete mimo rodiny potrebujú rovesníkov. A zrazu ich zavreli späť k rodičom. Rodičia sú v tomto separačnom období (vek, keď deti začínajú chápať, že majú svoj život, a od rodičov sa postupne odpútavajú, pozn. red.) nenahraditeľní, ale vzťahy s nimi sa menia. Tak deti, ako aj rodičia potrebujú experimentovať so samostatnosťou a zodpovednosťou, koľko jej dieťa už unesie a kedy je ešte namieste, aby ich rodičia z domu istili. Tento proces „postupne z rodiny von“ sa hocikde premenil buď na ponorkovú chorobu, alebo v tých rozvedených zostali zatvorení každý v inom kúte sveta, deti sa prepadávali do samoty detských izbičiek a napospas emočnej nestabilite tohto veku. Pocity opustenosti a toho, že mi nikto nerozumie, úzkosť, sebapoškodzovanie a depresívne stavy sú potom logickým prejavom.

Lenže covid, karanténa a všetky obmedzenia sú už minulosťou. Deti sa dávno vrátili medzi svojich rovesníkov. Prečo teda tieto problémy pretrvávajú?

Na tom vidieť, že za ich problémy nemôže samotný covid. Karanténa im však vytvorila záťažovú situáciu, ktorú krehkejšie deti, často v rozpadnutých alebo inak ohrozených rodinách, nezvládali. A na sociálnych sieťach, práve v tomto období, keď ich oveľa viac sledovali, nachádzali kamarátov, ktorí im tak chýbali. Lenže tieto vzťahy sa nestačili zakoreniť. Slovami jednej slečny: „Veľmi sme si rozumeli, povedali sme si všetko. Ale potom sa skončil covid, a nič...“ Bolo po kamarátke.