Stretol som sa v novinách s titulkom „Samota zabíja“ a zaujímal by ma mechanizmus, pri ktorom pocit opustenosti škodí ľudskému zdraviu.

Jednoducho povedané, keď je človek sám, je všetko náročnejšie. Niektorí moji klienti napríklad referujú, že aj keď boli v nefunkčných vzťahoch a ich partner im nikdy s ničím poriadne nepomohol a nič nezariadil, po rozchode tú istú situáciu vnímali subjektívne oveľa horšie. Reálne sa toho s odchodom partnera v tomto ohľade zas tak veľmi nezmenilo, ale ten pocit, že nemáte nikoho za chrbtom a že je to celé len na vás – to je niečo úplne iné, zážitkovo je to veľký zdroj stresu. Samota, či skôr osamelosť alebo opustenosť, nie je stresorom len preto, že všetko musíme zariaďovať sami, ale tiež preto, že sa nemáme o koho oprieť, nemáme s kým zdieľať, s kým sa poradiť, ku komu sa schúliť. A ako sa ten stres stáva chronickým, ďalej generuje ďalšie problémy, ku ktorým patrí napríklad oslabenie imunity. A tak začneme byť náchylnejší na fyzické choroby, infekcie a zdravotné problémy sa začnú nabaľovať ako snehová guľa. Existujú výskumy, ktoré potvrdzujú, že keď ľudia žijú sami, rýchlejšie chradnú, sú náchylnejší na duševné a somatické choroby vrátane kardiovaskulárnych, sú celkovo nespokojnejší a umierajú skôr. Sme jednoducho naprogramovaní fungovať ako príslušníci tlupy a dlhodobá samota nám všeobecne nerobí dobre.

Samota a osamelosť sú zrejme dve rôzne veci. Môže niekedy aj pomáhať „byť sám“?

Pre naše medziľudské a sociálne fungovanie je dôležité vedieť byť s druhými, ale rovnako aj vedieť byť sám so sebou. Jednou z definícií duševného zdravia a tiež cieľov psychoterapie je vedieť nadväzovať a udržiavať dlhodobé a uspokojivé medziľudské vzťahy. To zahŕňa mať dobrý vzťah so sebou aj s druhými, pretože zdravý kontakt má nejaký rytmus, je to schopnosť priblížiť sa, niekedy až do intimity, a schopnosť sa stiahnuť, niekedy až do izolácie. Keď sa taký priebeh niekde zadrhne, môže to prinášať pomerne závažné problémy. Ideálne je teda vedieť oboje, ale v našej kultúre nám to ide čím ďalej, tým horšie.

Stretávate sa ako klinický psychológ s ľuďmi, ktorí sa sťažujú na opustenosť a nevedia nadviazať kontakt?

Rozhodne áno. Som presvedčený, že vzťahové je vlastne všetko. Naučili sme sa, že máme chodiť do práce, zarábať peniaze, starať sa o bývanie, ale ľudia neustále riešia predovšetkým vzťahy, a to nás nikto neučil. A nie sú to len vzťahy s druhými, s matkou, rodičmi, kamarátmi alebo s kolegami v práci. Je to napríklad aj vzťah k mestu, v ktorom žijeme, vzťah k práci, vzťah k autu... Časť ľudí prichádza do ordinácie s vedomím, že so vzťahmi majú nejaký problém – že si napríklad pripadajú opustene, vzťahy sa im nedaria alebo sa často dostávajú do konfliktu. A časť ľudí prichádza s nejakým zástupným problémom a až časom dospejeme k tomu, že vzťahy sú faktor, ktorý v tomto probléme hrá dôležitú rolu.

Môžete povedať nejaký konkrétny prí­ klad?

Predstavte si napríklad človeka, ktorý si od školy pripadá sám, zažil šikanovanie, ale nedarí sa mu ani v ďalších kolektívoch a pripadá si osamelý, vylúčený. Ako sa to deje? Má naozaj len takú smolu, alebo je nejaký spôsob, akým on sám môže k takémuto výsledku prispievať? Z minulosti má zlú skúsenosť, naučil sa svetu nedôverovať, a my sa spoločne snažíme zistiť, či on sám neopakuje nejaký scenár, ktorý ho privádza na rovnaké životné miesto. Za naše problémy totiž nemôže často len vonkajšie prostredie.