O dnešných deťoch sa hovorí ako o snehových vločkách, ktoré nič nevydržia, sú príliš krehké a precitlivené. Je to tak?

Myslím si, že chyba je skôr v nás dospelých.

Prečo?

Deti sú už dlhší čas v rodinách v centre záujmu. Zvykli si na to, a teraz v krízach, keď na ne už nie je toľko času, s tým majú problémy, hlavne tie mladšie. Stredoškoláci zase majú v dnešnej zložitej dobe trochu problém vnímať svoju budúcnosť optimisticky. Vplýva na nich aj vážna situácia vo svete. Navyše vnímajú úzkosti nás rodičov. Dávame im vzor, ako sa v ťažkých situáciách správame. Napríklad na lockdown počas covidu sa dalo reagovať tým, že sme sa na všetko sťažovali, alebo sme na tom hľadali aj nejaké pozitíva. Napríklad, že sme sa mohli venovať veciam, na ktoré sme predtým nemali čas. Počas covidu som si uvedomil, že v rovnakej situácii ľudia zažívajú úplne iné príbehy. Podľa podmienok, ale aj podľa toho, ako sú nastavení. Nedávno sa ma moja štrnásťročná dcéra pýtala, kedy zase bude lockdown, že ju to v škole veľmi nebaví...

Spomenuli ste úzkosť. Ako sa s ňou dá bojovať?

Rodičia by mali myslieť nielen na deti, ale aj na seba. Keď zostanú úzkostní rodičia, pravdepodobne to budú ďalej prenášať na deti. My navyše tušíme, odkiaľ tie naše negatívne pocity pramenia, zatiaľ čo deti to často nevedia. Najmä tie mladšie, ktoré chodia do škôlky alebo sú na prvom stupni základky, veľmi nasávajú emócie od nás, atmosféra v rodine má na ne veľký vplyv. Väčšinou tomu nerozumejú, ak sa s nimi vhodne nerozprávame.

A pri deťoch v puberte?

Tiež sa oplatí sa s nimi rozprávať. Ale pubertiaci sa už dokážu proti niečomu aj vymedziť. Zato však majú iné zdroje úzkostí, ktoré pramenia napríklad z dospievania. O to by sme sa my dospelí mali tiež zaujímať a brať to vážne. To neznamená, že hneď zo všetkého budeme robiť tragédiu. Musíme ich podporovať, aby mali chuť s nami zdieľať svoj svet. Aby hovorili, čo sa im preháňa v hlave a čo cítia. Ak naznačia, že majú s niečím problém, nezľahčovať to, aby sa pri tom necítili trápne, nevynadať im vetami ako: „To máš z toho, že sa málo učíš, len hráš hry, nechodíš von.“ Je potrebné prijať s rešpektom, že deti jednoducho prežívajú rôzne veci inak ako my, čo však neznamená, že im je v tej situácii menej zle ako nám.

Čo ak sa s nami deti rozprávať nechcú? Zvlášť v puberte je to dosť časté...

Podľa mňa je dôležité nenechať sa odradiť, ak nám dieťa, ktoré je smutné, na prvýkrát povie, že je v pohode, že sa nič nedeje alebo že o tom nechce hovoriť. Lepšie to funguje v rodinách, kde sú zvyknutí rozprávať sa spolu.