Ste najmä básnik, k próze ste si vlastne len odskočili. Aký to bol zážitok?

Spisovateľka o traumách detstva 90. rokov i odvrátenej strane života v kláštore: Ľudia sa boja, ak je ste iný

Ako keby som si na stôl rozložil staré fotky z rodinného albumu a snažil sa nájsť tú skutočnú spomienku a sprostredkovať ju. Ale ide to? Myslím, že poézia niektoré myšlienky zvláda pomenovať lepšie ako ktorékoľvek iné umenie. Vďaka básnickej skratke a obraznosti. Pretože iba slová so svojím bežným významom jednoducho na niektoré veci nestačia. Niečo je normálnym jazykom neopísateľné, nevysloviteľné, neoznámiteľné. A práve s touto nemožnosťou veci zachytiť poézia pracuje.

K básnikovi mi vaša plachosť sedí viac. Ako veľmi si užívate publicitu ako spisovateľ, ktorý uspel so svojou prvotinou?

Veľmi nie. Zvykám si... Oveľa lepší pocit, samozrejme, mám, keď sedím doma za počítačom a píšem (usmieva sa).

Zaujala ma vaša myšlienka, že sa v bolestných okamihoch dá hľadať sila.

To je, samozrejme, veľmi subjektívne. Ale mňa baví pozerať sa na minulosť z bodu, v ktorom sa práve nachádzam, pretože to je úplne iná perspektíva ako vtedy. Tak som písal aj svoju knihu Rozložíš paměť, ktorá si vypožičiava niektoré moje traumatické spomienky. Ono je to problematické, ale vlastne platí, že čo vás nezabije, to vás posilní. Alebo aspoň tá bolesť raz prejde. To je vlastne aj to optimistické na mojej knihe. Pokiaľ na ten príbeh nazeráte touto perspektívou, má podľa mňa vlastne happyend. A tak môže pomôcť tým, ktorí zažívajú niečo podobné... Je nádej, že to dopadne dobre...