Pri výbere školy ste sa vraj kedysi rozhodovali medzi tým, či ísť študovať za kuchára, alebo skúsiť odbor holič – kaderník. Čo rozhodlo v prospech vašej súčasnej profesie?

V decáku som bol dosť bezproblémové dieťa. Mali ma tam a dodnes majú veľmi radi. Reprezentoval som domov vo všetkých možných športoch. Súťažne som plával, robil triatlon. Zúčastnil som sa však napríklad aj na súťažiach v maľovaní. Veľmi ma bavilo varenie a zároveň som už vtedy postupne začínal strihať. Od tety vychovávateľky Boženky som dostal strojček a keď som mal trinásť, tak som na tábore ostatným robil frizúry. A čo rozhodlo? Asi to, že sa medzi deckami roznieslo, že mám štýl. Za tých pár korún, čo sme mali k dispozícii, som si chodil kupovať zaujímavé handry do sekáča, aby som dobre vyzeral. Vždy som sa chcel odlišovať od ostatných. Aj preto som si stále farbil vlasy, zakaždým nejako inak. Riaditeľ domova z toho vôbec nebol nadšený a ja som si radšej vlasy schovával do mikiny s kapucňou. Keď som sa potom rozhodoval o budúcej práci, zrejme rozhodlo to, že podľa tety vychovávateľky holiči, na rozdiel od kuchárov, dostávajú od zákazníkov prepitné. Tiež som vedel, že na tomto učilišti so mnou budú samé dievčatá, a priznám sa, že to tiež nebolo na zahodenie. Aj keď nakoniec to bol fakt veľký babinec a bol som rád, že so mnou nastúpili ešte aj dvaja ďalší chlapci.

Petr Švancara, bývalý futbalista a účastník šou Survivor: Vekom som už hádam zmúdrel

Na vašom Instagrame som videl, že pred hokejovým šampionátom sa u vás kvôli novému strihu zastavil kapitán reprezentácie Roman Červenka, pravidelne k vám chodí Jaromír Jágr, prvoligoví futbalisti, zápasníci bojových umení, politici. Vraj ste však už kedysi dávno, ako tínedžer, začínali tým, že ste strihali futbalistov Opavy. Ako ste sa k tomu dostali?

Chcel som byť iný. A deti z decáku to mali ťažké ešte v jednom ohľade. Medzi rovesníkmi už od základky fungoval určitý druh rasizmu, nie podľa farby pleti, či je niekto čierny alebo biely, ale podľa toho, či ste z „normálnej rodiny“, alebo z decáku. Hovorili nám „domováci“ a smiali sa mi napríklad aj preto, že som mal na desiatu iba jablko, a nie rožok so šunkou ako oni. Ja som sa nehodlal tomuto podvoľovať, chcel som byť jednoducho sám sebou, prekračovať hranice. Nechcel som byť vnímaný ako „domovák“, ako nám vtedy hovorili. A vlastne aj preto som sa chcel dostal k chalanom z futbalu. Navyše sa tam motali pekné dievčatá. Chlapci mali svoj štýl, ktorý potom kopírovali aj ostatní mladí z Opavy. Čo mal vtedy na sebe Kubo Ihnatišin (bývalý futbalista FC Slezan Opava, pozn. red.), po tom túžil každý. Už v decáku, keď som sa učil za kaderníka, som im začal strihať vlasy a robiť rôzne melíry. Vždy som dostal päťdesiat korún, a navyše mi to prihralo aj ďalšie kšefty. Túžil som byť v ich partii a nakoniec sa mi to podarilo. Chodil som s nimi za zábavou a bol som napríklad aj na tréningu. To bolo niečo. Samozrejme, že som si medzi nimi poriadne ani nekopol.

Koľko rokov ste vlastne strávili v detskom domove?

Ako bábätko ma rovno odložili do dojčenského ústavu v Opave na Nákladnej ulici. Neskôr, keď som mal tri roky, ma dali do detského domova na námestí Rybí trh.