Uvádza sa, že až u 20 percent pozostalých sa smútenie premení na neslabnúci proces, smútok prechádza do chronického stavu, narúša schopnosť bežného fungovania a pretaví sa do úzkosti a depresie... Takže: odporučíte klasický, tradičný pohreb a rozlúčku, alebo to radšej odbiť rýchlo a skrátiť si čas trápenia?

Nikdy nič nie je povinné. Obe možnosti majú svoje výhody. Niekoľkokrát v živote som pochovával malé deti, je to zážitok, po akom úplne netúžite. Je potrebné to urobiť poctivo, ale veľmi to nepreťahovať, s ohľadom na rodičov.

Dnes pozostalí nechávajú svoju blízku osobu po smrti spáliť bez lúčenia častejšie, ako to bývalo predtým. Hovorí sa, že bez dostatočného rozlúčenia si „zarobia“ na neskoršie problémy. Je to tak?

Fakt je, že ak zosnulého necháte rozptýliť na náklady štátu, nezúčastníte sa na tom, ale necháte to tak, nemusí to byť bez následkov. Práve všetky tie rituály, hodenie lopatky hliny, pokropenie hrobu svätenou vodou a podobne, sú naozaj dôležité skôr pre nás ako pre zosnulého. Stále si myslíme, že sme racionálne bytosti, ktoré tu a tam používajú emócie. Ale potom sa teda pýtam: Načo pohreb, keď to ničomu merateľnému ani pragmatickému neposlúži, len sa vyhodia peniaze? „Hlavne bez emócií,“ hovoria politici. Lenže čo ak sú emócie dôležité? Ukazuje sa, že je to naopak, že sme skôr emocionálne bytosti, ktoré občas, tu a tam, používajú rozum. Myslím na to vždy, keď zomrie spevák, herec alebo hokejista a ľudia spontánne zapaľujú pri jeho dome sviečky a nosia tam kvety alebo hračky. Spomeňte si na všetky tie sviečky, keď zomrel Václav Havel. Nie sme úplne racionálne bytosti, nie sme stroje.

K rituálom nás vedú emócie?

A zďaleka nie iba k pohrebným. Spomeňte si na všetky rituály promócií, keď veľavážení akademici v smiešnych kostýmoch odovzdávajú rúry s diplomami. No áno, mladí Lakotovia (jeden z pôvodných severoamerických kmeňov, pozn. red.) odchádzajú meditovať do Black Hills a potom sa z nich stanú muži, z našich študentov sa po promócii stávajú doktori všeobecnej medicíny. Britský genetik Steve Jones zasa opisuje príbeh, v ktorom fanúšik bejzbalového tímu Boston Red Sox zakopal klubový dres na štadióne rivala Yankee Stadium, aby prekazil úspechy tohto tímu. The Yankees vraj následne zaplatili päťdesiattisíc dolárov za to, aby dres vykopali a odstránili. To zapaľovanie sviečok, odovzdávanie diplomov, vítanie nových občanov alebo prvomájové sprievody... To nie je veľmi racionálne správanie. „Komu tým prospejete?“ povedali by sme slovami filmovej klasiky. Takže kto z nejakých dôvodov nechce pohreb ani kremáciu? Všetko je možné, ale nemusí to byť bez rizika.

Do akej miery je smútenie prospešné a ako spoznáme, že sa v ňom už „topíme“?

Je to, ako keď idete autom.