Máte na konte rad kníh, ktorých ústrednou témou je zločin a trest. Prečo vás to tak dlhodobo priťahuje?

Aby ste sa nemýlili. Ja som napísal napríklad aj beletriu o láske, ale tú dlho nik nechcel vydať. Nakoniec síce uzrela svetlo sveta pod názvom Více než hra, žiadny zásadný čitateľský ohlas však, bohužiaľ, nezaznamenala. Ľudí oveľa viac zaujímajú moje knihy o skutočných kriminálnych prípadoch, príbehy, z ktorých často srší zlo v čírej podobe. Podľa mňa je dôležité, že sú to reálne príbehy a prípady, žiadna fikcia. Možno práve to ľudí tak priťahuje. Ten dotyk zla, nenávisti, sadistického nutkania, ktoré bolo nakoniec potrestané smrťou páchateľa. Mňa samotného prekvapil úspech mojej prvej knihy o odsúdených na trest smrti z roku 2021. Veľmi dobre sa predával, čo by som úplne nečakal v časoch vojen a všeobecne každodenne zobrazovaného násilia. Že ľudia v takom násilnom čase radi čítajú o násilí.

Možno je to tým, že odnepamäti v sebe riešime, ako mohol niekto spáchať také príšerné a hrozné činy. A často, samozrejme, aj to, aký trest si za to zaslúžil.

To máte pravdu. Bavili sme sa o tom s generálom Petrom Dohnalom, bývalý šéfom väzenskej služby, ktorý podľa mňa správne na moju otázku odvetil, že fascinácia krvavými príbehmi a následnými tvrdými trestami, keď odsúdení prichádzali o život, tu bola v podstate vždy. Pri poprave v stredoveku bolo námestie pravidelne preplnené ľuďmi, ktorí sa prišli pozrieť. A to boli verejné popravy veľakrát veľmi drastické, dnes by sme povedali sadistické, keď odsúdených lámali v kolesách, sťahovali z kože a podobne. Jednoducho je to v nás akosi zakorenené.