V seriáli Bora hráte postavu, ktorá je silno presiaknutá náboženskou rétorikou. Spieva pateticky o láske k Bohu, ale zároveň jej očividne chýba láska k ľuďom. Ako ste k tejto postave pristúpili?

Zrejme vás trochu sklamem. Veľké detaily vám asi neprezradím, lebo seriál sme točili pred vyše rokom. V každom prípade, rola Bočkaya je výsledkom môjho vtedajšieho tvorivého hereckého hľadania, uvažovania plus životného rozpoloženia. Je kompromisom medzi režisérkinou/režisérovou a mojou víziou. Spojením mojej predstavivosti a osobnej skúsenosti. Kombináciou hlbšieho uvažovania a zároveň spontánnych nápadov, ktoré vznikli „vtedy a tam“ priamo na pľaci.

Nie je takýto typ postavy – premotivovaný militantný „kresťanista“ s gitarou – trošku pasca pre herca? Ako ste hľadali mieru, aby to bolo autentické, aby ten človek nebol karikatúrou?

Ohľadne miery sa vždy spolieham na režiséra či režisérku a na moju hereckú intuíciu. Ako hrať na kameru, je však pre mňa stále tak trochu alchýmia. Niekedy si myslím, že to, čo som urobil, bolo výrazovo príliš, a potom, keď to vidím, je to v poriadku. Inokedy mám pocit, že teraz to bolo správne minimalistické, a pôsobí to úplne opačne. Je to zradné, preto, ak mi režisér/režisérka dovolí, tak si rád natočený záber vždy pozriem. Často sa hovorí o teatrálnom a filmovom, čiže minimalistickom, úspornejšom herectve. Mne sa však páči teória, že pokiaľ je to pravdivé alebo pravdepodobné, tak nič nie je veľa. Ak mi situácia, charakter postavy, žáner dovoľujú uletieť si, tak zase prečo to nevyužiť a neužiť si to. Spozoroval som na sebe, že ak sa počas tvorby cítim dobre, pociťujem dôveru, bezpečie, tak v rámci môjho – ako to nazvať – osobného výskumu a zábavy niekedy pokúšam spolutvorcov.

Čiže?

Púšťam sa do sfér prestreleného a balansujem na hranici autentického. Testujem, čo mi ešte prejde a čo už nie.